What Life Took From Me [HP Fanfiction]

11. Jazva

Snažila sa nedať na sebe nič poznať. Sirius ju doslova prepaľoval pohľadom. Akoby čakal, kedy urobí nejakú chybu a prezradí sa. Ona však priamo hľadela do jeho očí. „Nie," povedala čo najpresvedčivejšie. „Ako ťa niečo také vôbec napadlo?"

„Pretože som doma sotva pätnásť minút a bavíme sa o ňom. Vyčítaš si tu veci, ktoré sa stali pred rokmi!" hneval sa Sirius.

„Bola som tu sama a odkedy ušiel, tak si ich vyčítam. Pozri, Sirius, proste sa nemôžem zbaviť pocitu viny," povedala smutne. „A po pravde mám zo všetkého strach. Chýbajú mi deti."

Sirius položil cestovný plášť späť na posteľ, čo bolo jasné gesto, že nikam neodchádza. „Zu, chápem to," prikývol. „Urobili sme vtedy veci tak, ako sme ich cítili. A aj kvôli Aveline. Zaslúžila si skutočnú rodinu. Ani jeden z nás nepočítal s možnosťou, že sa Remus odtiaľ dostane. Už s tým ale teraz nič urobiť nemôžeš. Alebo nebodaj chceš?"

„Chcem iba toľko, aby netrpel," povzdychla si smutne. „To je jediné, čo si želám."

Sirius pokrútil hlavou a potom vzal cestovný plášť a odložil ho do skrine. Zuria sa stále trocha triasla, ale bola si istá, že presvedčila Siriusa o tom, že sa s Remusom nevidela.

„Som rada, že si doma," povedala mu.

„To som rád," trocha sa usmial. „Vieš na čo som si spomenul?"

„Nie," pousmiala sa aj ona.

„Prechádzal som sa chodbami Rokfortu a spomenul som si, ako som ťa prvý raz oslovil pri kuchyni. Bola si vtedy taká pekná. Teraz si však ešte krajšia. Bola si ako anjel," usmial sa na ňu. „A ty si si ma nikdy nevšimla..."

„Ach, Sirius," podišla k nemu bližšie a vtisla mu bozk na líce. „Vtedy to bolo všetko inak."

„Viem, ale ranilo ma, keď si si vybrala môjho najlepšieho priateľa a nie mňa. Bola si prvé dievča, ktoré odmietlo Siriusa Blacka," žmurkol na ňu.

„A nakoniec som sa aj tak ja stala tvojou manželkou," žmurkla na neho aj ona. „Neodmietla som ťa vtedy, Sirius."

„Z úcty k Remusovi som sa nikdy o nič nepokúsil, pretože on si zaslúžil lásku. On ťa ľúbil a ty si ľúbila jeho. Vedel som, že som bol na vyše. A potom sa to zrazu všetko stalo. Ty si ostala sama a ja som ostal sám. Zblížili sme sa a miloval som ťa toľko, že som sa chcel o teba starať, ochraňovať ťa. A hlavne aj Aveline. Zuria, voči Remusovi sme obaja vinní. Nuž ubehlo už veľmi veľa rokov..."

„Máš pravdu," prikývla. „Poďme spať. Som unavená."

„Vyzeráš zničene," podotkol. „Včera si nespala, však?"

„Ani trocha," prikývla a to čo hovorila, bola pravda. „Myslela som na deti a okrem toho veď ma poznáš a vieš, že mi tento dom naháňa hrôzu, keď som tu sama. Nemám rada samotu a v noci obzvlášť nie."

„Budem tu dnes v noci s tebou," podišiel k nej a objal ju. „Nemusíš sa báť, že tu budeš sama."

Zuria si pomyslela na to, že ani včera v noci tu sama nebola. Avšak aj tak nespala. Stalo sa toho toľko. Vedela, že Siriusovi klame priamo do očí, ale nemala na výber. Nuž cítila sa veľmi zle. V konečnom dôsledku ubližovala aj jemu.

„Sirius?"

„Áno, Zu?"

„Myslíš si, že som zlá žena?"

„To ťa ako napadlo?" Sirius nadvihol obočie.

„Len som si spomenula na pár vecí," vravela. „Veď vieš, nemám žiadne priateľky. Od tej doby, čo nás Tanzie zradila a čo Lily zomrela, mám problém nájsť si nejakú priateľku. A ženy ma vo všeobecnosti nemajú rady, napríklad Andromeda, alebo tvoja matka. A aj v práci pracujem hlavne s mužmi. Len sa proste niekedy cítim osamotená a mám potrebu sa s niekým rozprávať. S niekým kto mi rozumie, s nejakou ženou."