What Life Took From Me [HP Fanfiction]

23. Keď aj pomsta bolí

1977

„Zuria, hej Zuria!" skríkol na ňu Remus, keď ju zbadal vo Vstupnej hale. Zajtra sa konal výlet do Rokvillu a on bol pevne rozhodnutý, že ju tam pozve. Chcel s ňou stráviť pekný deň, aj keď vedel, že mu to ešte viac ublíži. Bol do nej zamilovaný a zároveň vedel, že nemôže žiadať nič viac kvôli svoju prekliatiu. Lenže tak veľmi túžil aspoň po pár momentoch, aby mal jedného dňa na čo spomínať.

Otočila sa, všimla si a usmiala sa. Prichádzala k nemu a s každým jej ďalším krokom, strácal odvahu ju pozvať. „Ahoj," pozdravila ho, keď sa ocitla pred ním. „Ako sa máš?"

„Dobre, len teraz po novom roku je dosť veľa učenia, nemyslíš?" povedal jej a cítil sa hlúpo, že pred ňou rozpráva o učení, akoby bol nejaký bifľoš. Cítim ako mu celá tvár horí.

„Dosť veľa," prikývla. „Pôjdeš zajtra do Rokvillu?"

„Áno," prikývol tento raz a otváral ústa, aby ju pozval, ale akosi slová nevychádzali.

„Áno? Chcel si niečo?"

„Áno, chcel by som..."

„Počúvam ťa," usmiala sa.

Nohy sa mu triasli, srdce mu bilo ako splašené a trocha privrel oči. „Chcela by si..., no chcela by si..."

„Ísť s tebou do Rokvillu?" skočila mu do rečí.

„Presne," pokúšal sa zasmiať sám sebe a odvážil sa pozrieť sa jej do očí. Usmievala sa, jej tvár bola ružovkastá a oči jej žiarili.

„Isteže by som chcela, Remus," odvetila mu. „Tak zajtra o jednej tu?"

„Super," potešil sa Remus. „Zajtra o jednej ťa tu vyzdvihnem a pôjdeme spolu. Už sa neviem dočkať, Zuri."

„Ani ja sa neviem dočkať, Remus," šepla a žmurkla na neho. „Uvidíme sa zajtra!" A potom odbehla.

Remus nadával sám sebe, že sa správal ako idiot, ale nakoniec si predsa len odpustil, lebo všetko klaplo tak, ako si to predstavoval. Zvládol ju pozvať a okrem toho všetkého, ona súhlasila. Skutočne súhlasila. Pôjde na svoje prvé rande a ešte k tomu s ňou. S najkrajším dievčaťom na Rokforte. Bol taký šťastný, že nič nemohlo prekaziť jeho náladu.

***

Na druhý deň poobede ju čakal vo Vstupnej hale. Objavila sa chvíľku pred jednou aj s Constanzou, ale potom sa kamarátky oddelili. Remus sa usmial, keď kráčala smerom k nemu. Mala čierny kabát a červenú čiapku, šál i rukavice. Vyzerala tak sladko. Hnedé kučierky vlasov jej trčali z pod čapice. Usmievala sa na neho a odhalila svoje biele zuby.

„Ahoj."

„Ahoj, Zuri," venoval jej úsmev. „Môžeme ísť?"

„Samozrejme," prikývla a vybrali sa spoločne von. Kráčali po cestičke k bráne Rokfortu a potom sa vybrali po ceste ďalej. Pred nimi kráčalo pár študentov, ale oni sa zhovárali, občas sa na niečom zasmiali. Remus mal z toho vážne dobrý pocit. Konverzácia medzi nimi vôbec neviazla. Cítil sa ako v siedmom nebi.

Keď dorazili do Rokvillu, Zuria si chcela kúpiť nové brko. Zastavili sa aj v Zonkovom obchode, kde narazili na jeho kamarátov. Keď sa Zuria nedívala, ukázali mu vztýčené palce. Len Sirius sa akosi neusmieval, ale to v tejto chvíli Remus vôbec neriešil, pretože bol šťastný. V Medových labkách jej kúpil červené lízadlo a sebe obľúbenú čokoládu. Potom sa prechádzali pomedzi pekné domčeky, ktoré ešte stále boli posypané snehom a keď mali líca úplne červené, zamierili k Trom metlám. Tam sa nevyhli svojim kamarátom a tak si dali ďatelinové pivo.