Hybrid II.

Spomienky na minulosť

Raven

,, Máš pravdu. Ja musím,"

A už ho nebolo. Nedokážem si predstaviť, čo sa bude diať teraz. A ako zvládnem samotu ? Tá samota ma asi trápi najmenej. Sama možno prežijem. Ťažko, ale prežijem.

Doteraz nerozumiem tomu, ako sa zachoval. Ako rýchlo zabudol na našu lásku. A ako rýchlo utiekol pred skutočnosťou. 

Predo mnou sa už črtali obrysy chrámu. Čím ďalej som šla, tak tým viac som mohla vidieť krásu a stavbu toho chrámu. Niečo také som ešte nevidela.

Kto by bol povedal, že bude taký pekný ?

Toto bolo cez moje očakávania a poviem vám, že som čakala len nejaký smiešny, starý kostol. Ešte ma zaujíma, že ako sa tak vysoko dostanem. Krídla predsa nemám a ani sa mi nečrtajú. Stačil by mi iba malý náznak, ale možno nie som vyvolená, aj keď mi to vravia.

Asi po dvoch hodinách šliapania na ten kopec som sa tam dostala. Nenávidím turistiku a tie somariny okolo toho...

Zaklopala som na obrovské dvere, ktoré mi pripomínali tie časy, kedy sa nejaký nepriateľ chce dostať dnu a dvere rozbiť baranidlom, či ako sa to volá. Tieto by určite nerozbili. Možno, že keby sa veľmi snažili, tak by ich skôr vypálili.

Nikto nič. 

Tak som zaklopala ešte raz, ale stále nikto. Už som sa obrátila na odchod, keď som za sebou započula škrípanie niečoho...dvier ?

Áno. Bolo to tak. Za mnou satie mohutné dvere vážne otvárali. Ako ich asi len otvorili ?

Celkom pohľadný muž z nich vystúpil v dosť divnom oblečení. Bolo to ako frak, ale bol modrej farby a pod ním sa črtala akási havajská košeľa. Vlasy mal mierne šedivé, ale to robili trblietky na jeho hlave. Kto by si sypal na hlavu trblietky ? A prečo biele ?

,, Vitajte v Temple of shine,"

Poklonil sa, zatiaľ čo ja som skúmala, prečo dali zrovna takýto názov.

Chrám žiary ?

Ako vážne ? 

,, Prečo ten názov ?"

Ten muž mal na tvári znepokojujúci výraz, ale ja som vôbec nechápala prečo. 

,, Pred dávnymi rokmi sa tu stala pohroma. Druh predurčený zabíjať tiež zvaný ako Ghoul prišiel sem. Na naše územie ich prišlo kopu a nikto ani nedovidel na koniec ich armády. Nikto zo strážcov nevedel, kto ich najal. A nezistilo sa to dodnes. Keď sa tu bojovalo, tak akurát vychádzalo slnko, čo nám pomohlo, pretože Ghoul nesmie na svetlo. To nám pomohlo v boji a odvtedy sa tento chrám volá tak..."

,, Ale ako môže vyjsť z podzemia toľko démonov ?"

,, To nikomu nie je jasné, ale najväčšia záhada toho dňa je, že Ghoul neútočí. Sú to ako hyeny, ktoré nelovia a nezabíjaj,"

Nedávalo mi to zmysel. Ako sa niečo také mohlo stať a nikto to nerieši ?

,, Poďte už dnu. Ukážem vám vašu izbu,"

Ja mám svoju vlastnú izbu ? 

To som nemala ani v tábore. 

Musela som ju zdieľať s Nicolasom. Ach, Nicolas. Čo si to len so mnou spravil ?

Nicolas

,, Počkaj,"

Povedala Raven. Otočil som sa na ňu. Jej oči boli nesmierne krásne, aj keď niekomu by prišli obyčajné, pretože ich má hnedé, avšak mne tak neprídu, lebo ak sa do nich zadívam trochu dlhšie, tak mám pocit, že mám prečo žiť, a to je zlé, preto lebo sa nesmiem na nikoho viazať.

,, Nechcem, aby si odišiel. Zvykla som si na teba a.... "

Zastavila sa. Rozmýšľala, aké slovo použiť. Prestal som jej čítať myšlienky, aby som si túto chvíľu mohol vychutnať. Naplno a vsať každé jej slovo do pamäte.

" ......chýbal by si mi,"

Tie slová asi oľutovala, ale mne to stačilo. Bundu som zo seba zhodil, tašku hodil do kúta a hodil som sa na jej posteľ. Mala ju mäkšiu ako ja. 

,, Nemala som ti to hovoriť, ale to, čo som povedala neznamená, že si budeš ľahať na moju posteľ. A čo sa tých schopností týka, tak som sa rozhodla. Buď mi s tým pomôžeš ty alebo si nájdem niekoho iného. Napríklad Michela. Tuším, že je starší ako ja,"

Snažila sa ma vyprovokovať a musím uznať, že jej to šlo veľmi dobre, ale so mnou to ani nehlo. Aj keď som pri jeho mene dostal nutkanie, ktoré prahlo po jeho krvi. 

,, Dobre. Budem ťa učiť, no musíš mi niečo sľúbiť,"

Začala jasať, no ako náhle som povedal slovo sľúbiť, tak zastala a pozerala sa na mňa ako na zjavenie. Ale aj tak bola krásna. Čo to vravím ? Už mi asi hrabe.

,, A čo také ?"

Opýtala sa ma. Viem, čo som chcel povedať, no nevedel som ako. Ona je tvrdohlavá ako baran. Aj keby mala udierať hlavu o múr, a jej by niekto povedal, aby to nerobila, tak by si aj tak robila svoje bez ohľadu na to, ako ju to bude bolieť. Potom by to možno pochopila, ale to veľmi silno pochybujem, lebo už raz je taká aká je a pochybujem, že sa raz zmení...

,, Budeš si dávať pozor, nie, že to skončí ako minule,"

Prikývla mi. Aj tak ju budem zachraňovať ako minule, ale dúfam, že raz pochopí, že jej nechcem zle.

,, Tak kedy začíname?" 

***

Ďalší sen s ňou. Už to takto nevydržím dlho. Moje srdce po nej baží a chce ju mať pri sebe, ale ja stále neviem, kto to poriadne je. Možno ju milujem, ale nepoznám ju a to je to, čo chcem. Chcem ju spoznať. Chcem ju vidieť, aj keď ona mňa asi nie potom, čo som jej ja spravil.

Šiel som na záhradu a ešte stále som mal zalepené oči od spánku. Toto bolo po dlhej dobe, kedy som sa normálne vyspal. Keď sa to tak vôbec dá nazvať. Buď na ňu myslím, alebo sa mi s ňou snívajú hlúpe sny, po ktorých som oťapený a neviem ani, kto som. 

Kto som ?

Ja ani neviem. Snažím sa spomenúť si, ale sám to nedokážem. Som silný v boji, ale slabý na to aby som spomenul ?

Možno to tak raz už je a tak to asi má byť.

  „Skvelý osud vzbudzuje závisť."  

To povedal raz jeden múdry človek a asi mal aj pravdu. Veď posúďte sami....

Tak ako. Páči ? :* 

Pekné komenty mi pomáhajú v písaní, takže čím viac ich bude, tak tým rýchlejšie bude kapitolka. :*

A stále platí, že kapitoly venujem na objednávky. :* 

Bye ! See you soon !