Hybrid II.

Ublížil som

Nicolas

Oči som mal zatvorené, ale nespal som. Očakával som príchod sestričky. Nemohol som sa dočkať chvíle, kedy znovu uvidím Raven.

,, Už sa zobudila a chce vás vidieť,"

Dvihol som sa z postele najrýchlejšie, ako sa len dalo. Kašlem na to, že mám kruhy pod očami alebo to, že mám vlasy rozhádzané na všetky svetové strany. Je mi to jedno. Hlavne nech je zdravá.

Pretrel som si svoje zelené oči, ktoré ma Raven tak rada rukou a zauostroval som zrak na tú pracovníčku v nemocnici. Sestrička bola v bielom plášti a vlastne bola oblečená celá v bielom. Jej plavé vlasy boli zopnuté to konského copa a mala na nich aj čelenku s krížom. Nie. Nebol to pohrebný kríž.

,, Kde je ?"

Vyhŕkol som hneď na ňu. Chytil som sestričku za ramená a potriasol som ňou. Rozklepala sa ešte viac a ja som pochopil, že jej to nijako neuľahčujem. Dýchala sťažka a prerývane a mlčala. Pustil som ju a zaťahal som sa za vlasy. Keď videla, ako sa trápim, tak sa odvážila mi to povedať ustráchaným hláskom. Možno sa bála, že ma nepoteší alebo, že kej niečo spravím. Nechcel som jej čítať myšlienky.

,, I-izba č-číslo dvanásť,"

Nevedel som kam mám ísť. Vydal som sa do tej ošetrovne a použil som na to svoj rýchly beh. Musel som dávať pozor, aby som nikde nenarazil a tak som sprudka brzdil v zákrutách. Dobeholsom k nemocnici a otvoril som dvere. Bežal som nevedno kam.  Pri schodoch ošetrovne bola ceduľka.

Hore odpočívajú zranení.

Všetko tu na mňa pôsobilo tak fádne. Všetky steny boli vymaľované do bledomodra a na oknách boli mreže. Žiadne farby, len prázdne steny a biela mramorová podlaha, ktorá mi žiarila pod nohami. Aj ženy, ktoré tu ošetrovali mali na sebe len bielu farbu, čo je podľa mňa dosť nepraktické, leno keď na vás prskne krv alebo sa ušpiníte, tak to hneď vydno. Preto by som im tu radšej odporučil čiernu alebo červenú. A mali by aj nosiť nejaké poriadne čižmy, lebo tu sa môžu kedykoľvek pošmyknúť a znova tá krv. Ach.

Ale späť k prioritám. Rozbehol som sa po schodoch rýchlosťou normálneho človeka. Hľadal som izbu číslo 12 ako mi povedala tá roztrasená sestrička. Asi som ju vystrašil. Možno vyzerám veľmi zle. 

1,2,3,4,5.........

Vyrazil som dvere izby číslo dvanásť. Pokojne ležala na posteli a niečo sa jej hadilo až do žily. Aj Raven bola v bielom. Dúfam, že v tejto ríši nie je pohrebná farba biela. Mala postrapatené vlasy a mala ich zalepené potom. Nevyzerala, že je na tom nejako dobre. Vždy dokonale vyzerajúca Raven bola teraz neupravená. Viem, ako neznáša, keď nemá učesané vlasy. Vraj sa kej potom všade pletú, ale podľa mňa je dokonalá aj teraz. Jej tmavé vlasy jej perfektne kontrastujú s bielym oblečením, ktoré by som z nej najradšej osobne strhol. Tá predstava ma síce lákala, ale nie. Určite ju do toho nebudem síliť. Vyrútil som sa k nej a silno ju objal. Tak ako som to chcel. Aj ona mi svoje objatie opätovala, ale ako sa dvíhala z postele, tak sykala od bolesti. Jemne som sa od nej odtiahol a pomohol som jej ľahnúť si.

,, Kriste, Raven toto mi už nikdy neurob. Tak som sa o teba bál a znova je to len a len moja vina,"

Hladil som ju po líci a odtiahol som sa preč. Tak veľmi mi chýbali jej oči, kej pery, jej objatie so mnou a chýbala mi vlastne celá. Nesmiem sa jej dotýkať. Ja chcem, ale ublížil som jej. Nemôžem ju ničiť tak, ako som to robil doteraz. Vidím ako mi môže kedykoľvek zomrieť v náručí a aká je len krehká. Čo by,som si bez nej počal, veď je jediné, čo mi ostalo. Musím ju chrániť.