Hybrid II.

Eric

Raven

,, Neviete náhodou, kde je Eric ?"

Díval sa von oknom. Ani sa na mňa nepozrel, čo vo mne vyvolalo divný pocit toho, že ma ani nepočul. Vždy sa díval oknom, aj keď tam nebolo vidno nič nové. Tá istá lúka, to isté prostredie a to isté počasie. Všetko tu upadlo do stereotypu a aj napriek tomu ho tam stále niečo zaujalo. Nebol to výhľad ani, ako zapadá či vychádza Slnko. Bolo v tom niečo viac. Podišla som k nemu a sledovala som to isté čo aj vládca. Sledovala som presne tie isté črty a nič ma nezaujalo. Všetko mi prišlo také isté.

,, Neukázal sa tu odvety, čo si sem prišla,"

Toto mi nijako nesedí. On tu bol ešte pár dní ako som prišla. Aj na slávnosti ma privítal. Nerozumiem tomu, čo sa tu deje. Zmizol tesne predtým ako tu už prišiel Nicolas. Odvtedy som ja nevidela ja. Prišla som sem za vládcom, ktorý asi taktiež nemá tušenie, kde je. Chcela som sa s ním rozprávať a dať nejaké veci do poriadku. Napríklad aj to, aby zakopali tie vojnové sekery.

,, Ja som ho videla, no potom náhle zmizol. Viete potrebujem s ním hovoriť a......"

Prerušil ma svojím ráznym hlbokým hlasom.

,, Ja ťa plne chápem, no toto nie je holubník. Mala by si radšej cvičiť,"

Hovoril to tak stručne, stroho a tak, akoby sa ma chcel zbaviť. Takýto prístup by som od neho nečakala, a bol z neho iný človek. Vravel odmerane a každé jedno slovo hovoril pomedzi zuby. Nedíval sa na mňa, ale von z okna, čo sa mi veľmi nepáčilo, no ja vládcovi nesmiem klásť odpor. Je moja povinnosť ho počúvať. Vraj ma postihne trest, ak spravím opak. Majú tu veľa pravidiel a podľa mňa ešte viac trestov, no zatiaľ ich nechcem nejako testovať. Je to priveľké riziko.

,, Veď len pred piatimi dňami som vyšla z nemocnice,"

Zadívala som sa na ruky. Črtali sa na nich ešte nezahojené rany. Neviem, ako som k nim prišla, no tieto rany vyzerali od noža. Ťahali sa mi po zápästiach a niektoré siahali až k lakťom. Nevyzeralo to nijako pekne. Dievčatá by mali mať pekné ruky, ale ja ich mám doráňané a zjazvené. Čím dlhšie viem o tomto svete, tak mám viac a viac rán.

Úspech si žiada svoju daň...

Nicolas mal taktiež zjazvené ruky od rôznych zranení. Pár jaziev má aj po hrudi a chrbte. Vždy som si myslela, že jazvy sú škaredé, no postupom času som zmenila názor. Jazvy sú spomienky. Stále sú to časti, ktoré patria k nášmu telu a k našej osobnosti.

,, Aj tak by si mala cvičiť. Ak máš byť našou spásou, tak musíš spasiť najprv seba,"

Spasiť samu seba. Ja mám všetko, čo chcem. Mám Nicolasa, schopnosti, ktoré sa učím rozvíjať. Mám strechu nad hlavou. Nič viac nepotrebujem, no podľa toho, čo mi tu vraví zatiaľ viem, že niekto potrebuje mňa.

Čo mi ešte môže chýbať ?

,, Ja mám byť vašou spásou ? Veď to znie ako vtip,"

Otočil sa ku mne s úplne vážnou tvárou. Až teraz som si všimla jeho ostré črty tváre. Kruhy pod očami mal veľké. Pripadalo mi to ako keby dni a noci nespal. Jeho strnisko na brade bolo mierne šedivé, no vlasy mal stále rovnako tmavé. Všetko napovedalo tomu, že pár dní si neodpočinul. Na tele mal prehodený len čierny plášť, ktorý siahal až k jeho chodidlám. Vyzeralo to ako nejaká róba či nočná košeľa. Majú tu divné oblečenie, a tak som to veľmi nevedela rozlíšiť.

,, Nie je to vtip,"

Pokrútil hlavou a otočil sa smerom k oknu.

,, Tu ste za hradbami. Nikto na vás nemôže ani zaútočiť,"