Hybrid II.

Prípravy

,, No tak čo, mám pripravovať mierovú zmluvu o neútočení ?"

Čakala som to.

Spýtal sa ma poradca vládcu. Ten so mnou momentálne ani nehovorí. Asi som to prehnala, keď som mu to povedala tak priamo, no nedal mi na výber. Nemohla som urobiť inak. Viem, že mi to momentálne skomplikovalo situáciu o neskutočne veľa percent, no keby som to nespravila, tak dopadnem inak. Najskôr by som s ním asi ležala v jednej posteli a pozerala na západ slnka. To som nemohla dopustiť.

,, No takto by som to teda rozhodne nenazvala,"

Nevedela som, čo mu mám povedať. Bol nízkeho vzrastu. Výškovo sme boli skoro rovnakí, čo veľmi nie je možné, keďže by ma mali dať do záhrady ako trpaslíka, no čo sa dá robiť. Pozeral na mňa svojími očami a ja som sa v tej chvíli nemohla nijako rozhovoriť.

Mala som zaistiť mier alebo sa o to aspoň pokúsiť a čo som namiesto toho spravila ?

Celé som to pokazila. Dokonca som ho vyzvala na bojisko. Teraz v tejto chvíli, keď ani neviem či máme nejaké vojsko. Prípravy väčšinou trvajú niekoľko mesiacov a teraz to budeme musieť zariadiť za pár týždňov. Mala som viac uvažovať, keď som sa takto rozhodovala. Nie je to iba môj domov. Žije tu kopa obyvateľov a ja som aj napriek tomu bola taká sebecká.

,, Čakám od teba nejaké vysvetlenie, lebo asi ti nerozumiem,"

A je to tu.

Tohto momentu som sa bála viac než čohokoľvek iného. Ani vojna nie je taká zlá, no priznať, že toto celé je moja vina bolo veľmi ťažké.

Chytila som sa za hlavu. Nádych, výdych. Opakovala som si dookola. Idem na to...

,, Vyhlásila som mu vojnu,"

Povedala som rýchlo. Dúfala som, že to nepočul a nebude to viac riešiť, no to bola iba moja ideálna predstava. Samozrejme som si uvedomila, že to počul jasne a presne.

Presvedčil ma o tom jeho vystrašený výraz, ktorý hovoril za všetko. Mohla som si domyslieť, že aj jeho kožu teraz pokrývali všade zimomriavky. Nebol to bojovník. Bol to iba prostý pisár alebo ako to mám nazvať. Spravoval dôležité dokumenty a ďalších kopu vecí, do ktorých sa ani nerozumiem.

,, Čo že si spravila ? Asi som ti nerozumel,"

Nechcel ani uveriť vlastným ušiam, no nečudujem sa mu. Keby som bola na jeho miestw, tak sa radšej spýtam ešte raz ako aj on. O takýchto veciach sa veru nesranduje a on o tom nepochybne vedel.

Práve mi to ešte robil ťahšie než to bolo.

,, Dobre si počul. Ja som mu vyhlásila vojnu,"

Povedala som o čosi hlasnejšie. Výraz tváre mu úplne skamenel. Nevedel som si predstaviť, čo sa mu hmýrilo v hlave. Možno bol znepokojený, no možno to aj čakal. Za tých pár mesiacov, čo som tu ma už aj celkom spoznal. Vie, že si idem za svojím, no niekedy idem aj cez hranice. To nemusí byť vždycky dobré a tu sa mi to mohlo vyplatiť. Nerozmýšľala som nad tým takto.

,, A na to si mala aký dôvod ?"

Smeroval ku mne jednoduchú otázku. Odpoveď však na ňu nebola taká jednoduchá. Nemohla som povedať, že si o to Praeditus koledoval alebo niečo také. Nikto by tomu ani neuveril. Bola to hlúposť, no ani klamať som nechcela.

,, Jednoducho som to tak uznala za vhodné,"

Až potom som si uvedomila, ako to asi muselo vyznieť. Vyznelo to strašne sebecky, no musela som uznať, že to bola pravda a o to to bolo horšie. Nemyslela som v tej chvíli na ľudí a ani na nikoho. To bol ten problém. Nadobudla som až príliš sebavedomia. Nikdy som sa síce necítila lepšie, ale nešlk tu o môj pocit. Toto sa už nedalo vziať späť a nedalo sa to už ani nijako zmeniť. Učinila som rohodnutie, ktoré bolo trvalé a bolo iba otázkou, že čo sa bude diať.