Hybrid II.

Praeditus

Raven

,, Som tu. Ničoho sa neboj,"

Stál predo mnou človek s kapucňou na hlave. Tak ako jeho tvár, tak aj jeho telo bolo zahalené tmavým plášťom. Len podľa hlasu som vedela rozoznať, že sa jedná o muža staršieho veku. Mal prenikavý hlas, ktorý sa mi vrýval do uší ako tóny nejakej piesne. Ten hlas mi bol povedomý, ale ani za nič som si nevedela vybaviť to, komu asi ten hlas patril.

,, Ja sa nebojím,"

Chcela som vedieť, prečo mal zahalenú tvár. Po celý čas mal hlavu sklonenú, a tak som nevidela ani malý kúsok jeho črtov.

,, Ale mala by si sa,"

Prebehla mnou vlna strachu. Kolená sa mi roztriasli, a mohla by som odprisahať, že ak by to tak pokračovalo ďalej, tak spadnem. Kolená by sa mi podlomili ako tenučké špáradlá a spadla by som ako domino. Nevedela som, čo mám očakávať. Stála som na mieste ako prikovaná. Nedokázala som urobiť ani jednoduchý pohyb. Nešlo to. Tlkot srdca sa mi zvyšoval na vyššiu a vyššiu frekvenciu. To isté sa dialo aj s mojím tepom. Cítila som, ako mi okysličená krv naráža o steny žíl a tepien. Ak zautočí, tak sa neubránim. Vykrvácam na mieste.

Ja ho poznám, len neviem kto by to tak mohol byť.

,, Kto si ?"

Odhodlala som sa prehovoriť. Niečo sa vo mne zlomilo. Strach šiel bokom. Aspoň na teraz. Mala som kopu nezodpovedaných otázok, a chcela som na nich odpovede. Nič mi do seba nezapadalo. Bola to ako skladačka, z ktorej máte len polovicu. Nepohnete sa ďalej, dokým nebudete mať ďalšie diely. Nespojíte žiadne kúsky.

,, Nikto. Ja tu nie som, ale budem, a ak príjdem, tak to bude celé zlé. Zničím všetko,"

Tieto hádanky mi poriadne liezli na nervy. Obidvaja sme stáli na miestach, kde sme stáli od začiatku. Jeho hlas mi dorážal do uší veľmi silno. Stáli sme od seba na pár krokov, ale ten hlas som počula tak, ako keby mi to kričal rovno do ucha.

Už viem kto to je. Tie hádanky, ten postoj, ten hlas. Už mi to do seba všetko zapadá.

Tie dieliky, ktoré mi chýbali som odrazu našla. Rýchlo som si pospájala súvislosti a začal sa mi tvoriť obraz. Ten plášť ma preto, lebo nie je čistý a je hanbou všetkých bohov.

,, Vy ste Mars ?"

Podišla som o krok bližšie a potom o ďalší a ďalší. Pochopila som, že toto nie je skutočnosť, že to on mi poslal tento sen ako varovanie pred tým, čo sa môže stať. Robí to aj Nicolasovi, no ten s ním má puto. Pôsobi to naňho silnejšie ako na mňa. Je to jeho otec. Jeho strašie ja. Jeho krv.

,, O to meno som už prišiel dávno. Teraz sa volám Praeditus,"

Nikdy som to meno nepočula. Asi bude z iného sveta, alebo má nejaký urodzený pôvod. Bohovia tu boli od začiatku. Myslela som, že sú nesmrteľní, ale nie je to až tak celkom pravda. Zomrú vtedy, ak v nich prestanú veriť. Ich život spočíva na smrteľníkoch. Na tých obyčajných ľudí. Mars ma zomrieť, ale niekto v neho veril natoľko, že sa zotavil a vrátil sa z podzemia, kde ho uväznili. Obyčajní nali zakázané veriť v neho, aby sa nevrátil. Očividne to porušili a teraz sa deje toto. Hlúpi ľudia.

,, Neviem o čo vám ide, ale dajte mne a Nicolasovi pokoj !"

,, Dám, ale nezabúdaj, že ja sa vrátim, Raven,"