Hybrid II.

Temnota si príde po nás

Raven

,, Usaď sa tu a cíť sa ako doma,"

Toto miesto je mojím domovom iba vtedy, ak je pri mne Nicolas. Bez neho je to len pusté miesto, ktoré pre mňa nemá žiadny veľký význam. Tam, kde je on je aj moje šťastie a môj domov.

,, Myslím, že sa nezdržím dlho,"

Otočil sa mojím smerom a na tvári sa mu usadil jemný úsmev. Okolo pier mal asi trojdňové strnisko, čím vyzeral staršie. Vlasy mal rozcuchané, ako keby nespal, no tie kruhy pod očami to aj naznačovali. Asi nad niečím dlho premýšľal a kvôli tomu sa trápi.

Možno ma sem zavolal, lebo mu mám pomôcť s jeho problémom.

Rukou ukázal na kreslo, a nabádal ma, aby som si sadla. Nemala som chuť sedieť. Chcela som vedieť, prečo ma tu zavolal. Nenávidím, ak niekto nejde priamo na vec a chodí okolo horúcej kaše. Je to jedna z vecí, ktorú nemám rada, no občas sa mi stáva, že to urobím aj ja.

,, Raven, poslali ťa sem s so slovami, že zachrániš a spasíš pohromu, ktorá má nastať. Myslím si, že teraz prišiel tvoj čas, kedy to musíš urobiť. Všetkým svetom aj bytostiam, čo ich obývajú hrozí nebezpečenstvo. Ak nezakročíme, tak jediné čo po nás ostane bude len prach a popol z naších kostí. Ja viem, znie to drasticky a neuveriteľne, no je to tak,"

Ešte nedokončil svoj monológ, no ja som mu musela niečo povedať. Tým som mu vlastne aj skočila do reči. Začala som pokojne, a dávala som si pozor na slovník, aby som nevypustila niečo neuctivé. Nepotrebujem, aby mi odrezali jazyk kvôli tomu, že som drzá.

,, Čo odo mňa žiadate ?"

Položila som mu jednoduchú otázku, no neviem či aj odpovedať na ňu bolo také jednoduché. Vládca podišiel bližšie ku mne a sadol si do kresla oproti.

Až teraz som si uvedomila, čo má na sebe oblečené. Čierne pyžamové nohavice mu siahali po bedrá a na sebe mal len biele tričko s výstrihom do v. A celé toto jeho "prestrojenie" bolo zakryté dlhým hodvábnym plášťom až po zem. Tento jeho odev mi prišiel až príliš jednoduchý pre vládcu. Celý čas, čo som tu, mal na sebe iba drahé veci, ktoré boli vždy prešpekulované až do posledného detailu. Krajky, výšivky, tvorili neodlúčiteľnú časť jeho šatníku. Teraz vyzeral, ako normálny študent alebo dokonca ako obyčajný. Nechám si to radšej pre seba, lebo by som ho tým mohla uraziť.

Jednu nohu si prekrížil cez tú druhú. Chodidlo mal však opreté o koleno, a tým to nepôsobilo ako celkom ženský sed. Ženy majú nohy skrížené inak. Chrbát mal opretý o operádlo za ním a ruky si voľne usadil po bokoch tela na rúčky kresla.

,, Chcem od teba, aby si nás zachránila pred uvrhnutím do temnoty,"

Vravel to úplne s vážnou tvárou. Ani jedna črta na tvári sa mu nepohla. Nebol tam ani náznak. Prešla mnou malá vlna zimomriavok.

,, Ako viete, že to dokážem ? Alebo si to snáď len myslíte ?"

Ja sama som v sebe nemala toľko dôvery v to, že by som to dokázala. Nevedela som si to ani predstaviť. Ešte pred rokom som trčala s mamou na mieste, kde sídlia Bohovia. Ubehol rok, no ja tomu nedokázem uveriť. Áno, stalo sa mi veľa neuveriteľných vecí, no toto je jedna z tých, ktoré radím k tým nemožným. Praeditus má silu, o ktorej sa nikomu ani nesníva. Býval s Bohmi a aj on ním sám bol. Ako by som ja mohla poraziť Boha ? Ako by som ja mohla sama spasiť svety všetkých bytostí ? Na tieto otázky mi nemohol nikto odpovedať. Nikto na nich nepoznal odpoveď. Legendy sú jedná časť, no pravda je niečo iné. Nikde sa nepíše, že by Raven Payne, rodená ako dcéra vládcu pekla a anjela, mohla dokázať nemožné. Že by dokázala poraziť Praedita. Nikde to nie je napísané. Uverili tomu len preto, že si to niekto vymyslel.