Hybrid II.

Legendy

,, Mám ho vyhodiť ?"

Neviem si ani predstaviť, ako by to prebiehalo. Nemá na to ani právomoc, takže toto mi nepomáhalo. 

,, Do lesa ? Nechaj to tak. Viem sa o seba postarať aj sama...."

,, Aká idilka,"

Povedala som, aby som prerušila to ticho, ktoré tu panovalo už hodnú chvíľku. Vždy keď nastalo ticho som začala premýšľať a popravde to vždy boli nejaké unáhlené závery, čo som ja sama nemala rada.

,, Čo presne máš na mysli ?"

Ozval sa a to bola pre mňa príležitosť nemyslieť nad tým, kde je Nicolas. Potrebovala som sa zamestnať, aby som vypustila všetko z hlavy von. Viem, že toto nie je cesta, ale nechcem sa trápiť. Boli chvíle, kedy som chcela cítiť jeho dych v mojich vlasoch. Jeho ruky na mojom chrbte. Jeho hruď pritisnutú na tej mojej, no žiadala som veľa. Sama som to vedela.  Inokedy boli chvíle kedy som sa modlila, aby vôbec žil. Aby dýchal. Už som sa nevedela spoľahnúť na nijaký inštinkt ani nič iné. Môže žiť a možno už ani nie. Netuším, avšak tak veľmi by som to chcela vedieť. Tak veľmi ma to núti stále premýšľať. Navonok sa snažím pôsobiť silne ako nejaká chladná skala, čo sa nikdy nerozbije, no vnútri som slabá.

,, To že tu sedíme pri ohníku a nič nerobíme. Začína ma to trošku nudiť,"

Znova som nedávala najavo nič z toho, čo som v tej chvíli cítila. Sama som nevedela, čo sa so mnou deje. Nebola som nahnevaná a ani sklamaná. Nevedela som totiž, čo sa deje.

,, Môžem ti rozprávať nejaké legendy,"

To znelo ako možnosť úniku pred myšlienkami, čo ma trápili.

,, Aké napríklad ?"

,, O tých železných sestrách, aby si vedela, čo sú zač,"

Zaujal ma a on to vedel, pretože sa na mňa usmial a pritom sa ku mne prisunul bližšie. Sledovala som plamienky ohňa. Ako spaľuje to suché drevo a mení to na prach a popol. Toto sa stane možno so svetom, pokiaľ v čas nezastavíme Marsa.
,, To znie celkom zaujímavo,"

,, Raz boli štyri sestry, ktoré sa narodili do chudobnej rodiny. Predpokladalo sa, že to budú nanajvýš dve deti, no nebolo to tak. Ich rodičia nemali veľa peňazí na toľko detí, a preto sa rozhodli, že sa o nich postarajú len do určitej doby. Potom ich umiestnili do nejakého ústavu, akoby boli choré. Štyri dievčatká boli vychovávané prísne. Sestry boli skromné a nikdy nechceli viac ako dostávali, no raz sa rozhodli inak. Chceli od života viac ako len dívať sa z okna,"

Chcela som vedieť viac ako len toto. Bolo to málo. Taktiež som chcela viac. Aj od života samozrejme.

,, Niečo mi to pripomína,"

Zasmial sa na tom a ďalej som sledovala to divadlo s ohnivími farbami predo mnou. Vždy sa menil. Plamene stúpali vyššie a nižšie ako na nejakej hojdačke.

,, Jedného dňa sa rozlúčili so slzami v očiach so sestričkami v ústave a odišli. Jedna z doktoriek však šepla jednému dievčatku do ucha, že sa popáli. Malé dievčatko na ňu udivene zazeralo s vypúlenými očami. Dievčatko to povedalo svojim sestrám, no tie ju nepočúvali. Šli vonku na ulicu a hrali sa do neskorej noci, až pokým neprišla tma,"

Vedela som si to predstaviť, že sa nikdy nehrali vonku, že nikdy nevideli mesiac v plnej kráse. Nič z toho nemohli mať.

,, Nebolo nebezpečné, že malé dievčatká spali na ulici ?"

,, Bolo, no ony si ten strach neuvedomovali. Nevedeli, čo im hrozí, veď mali sotva osem rokov. Vlastne ani nikto nevie koľko rokov mali,"

Odbočil od príbehu a ja som súrne potrebovala pokračovanie