Hybrid II.

Zmätok

Nicolas

Každý na chodbe začal utekať a začali kričať. Ľudia ako ja začali panikáriť, a ja som nerozumel tomu prečo. Chcel som nájsť Raven, no nevedel som , kde ju hľadať. V našej izbe nebola a ani na cvičisku. Mal som nutkanie ju nájsť, pretože ak títo tu panikária, tak sa deje niečo zlé. Chcem byť pri nej a hlavne možno bude vedieť niečo viac. Niečo, čo ja neviem. Mám z toho všetkého zlý pocit. Ľudia utekajú niekam do bezpečia, aj napriek tomu, že ich schopnosti sú určite silnejšie. Ibaže by tu bol nejaký mocný Boh, alebo niečo takého typu. Raven je na nejakom mieste, ale ja ho neviem nájsť. Nikto ju nevidel. Rozbehol som sa cez dav ľudí presne opačným smerom, ako šli oni. Možno, že nájdem to, čo ich tak straší.

Nájdeš.

Ozval sa nejaký hlas. Pri mne študenti len jačali, a ja som nevedel rozoznať kto čo hovorí. Usúdil som teda, že sú to niekoho hlasy v mojej hlave. Niekto pri mne na blízku je telepat. Ďalej som sa predieral cez hustnúci dav. Nebolo to jednoduché, no keď sa mi začali ustupovať, tak to šlo oveľa ľahšie.

No ták, Raven. Kde si ?

Naposledy sa šla niekam prejsť myslím. Pôjdem za vládcom. Možno on niečo bude vedieť. Možno mi pomôže nájsť ju. Razil som si cestu až k dverám jeho izby. Stráže boli preč. Majú na starosti strážiť ho vo dne i v noci, a oni tu proste nie sú. Musí to byť veľmi zlé. Odrazu hluk okolo mňa ustál. Všetci sa dívali len na jeden bod na nebesiach. Pomaly som otáčal hlavu, no stále som sa bál. Nepríjemný pocit sa odrazil na tom, že moje srdce bilo ako splašené stádo koní. Obloha bola tmavá ako z nočnej mory a aj to, čo bolo na nej naháňalo strach.

Raven

,, Nemôžeme ísť len tak preč, rozumiete ?"

Stráže nás vliekli niekam do bezpečnej zóny. Nerozumiem, kde má ta zóna byť. Vyšli sme von nejakou tajnou chodbou a stále ideme vpred. Mračná nad nami sa sťahujú a studený vánok dolieha až sem. Blížime sa k akémusi lesu a všetci mlčia. Chcela som sa vrátiť späť za Nicolasom, avšak vládca mi v tom zabránil. Neviem, o čo tu ide, no chcem to vedieť čím skôr. 

,, Môžeme, lebo práve ideme,"

Odvetil jeden zo strážcov drzo. Prekvapila ma jeho opovážlivosť, a to, že sa ku mne vôbec ozval. Vládca nepovedal vôbec nič, lebo mal na starosti asi svoje problémy. 

,, Dajte sa vypchať, ja nikam nejdem !"

Zastala som na mieste, a odmietla som ďalej spolupracovať. Ani neviem, o čo tu v skutočnosti ide, a ja chcem vedieť pravdu. Nechala som tam Nicolasa, ktorý mi to asi nikdy neodpustí, a určite ma teraz niekde hľadá. Cítim sa veľmi zle za to, čo som mu urobila, lebo viem, že on by to neurobil. Bil by sa aj zubami nechtami, len aby sa mohol vrátiť a ja sa zmôžem len na toto? Príde mi to hlúpe. Viem sa brániť, ale aj napriek tomu som to neurobila.

,, Ale ideš, ibaže by si chcela zomrieť,"

Ozval sa Vládca. Jeho garda zastala a všetci do jedného sa zrazu dívali na mňa. Bolo mi to jedno, lebo ja som odmietla. Veta od Vládcu mi prišla až príliš prehnaná, no chlapi radi zveličujú, takže to mohlo byť pokojne aj tentokrát.

,, Čo ?"

,, Zomrieš, ak sa tam vrátiš,"

Znelo to ako vyhrážanie, a to sa mi veľmi nepáčilo. Zaťala som ruky v päste, lebo mnou začala prúdiť energia. Žily mi začali tmavnúť a niekoľko pohľadov stuhlo. Vedela som, čo sa bude diať, ak sa neupokojím, no pomaly som to začala ovládať. Pokojne som ich mohla všetkých zabiť aj priamo teraz.