Hybrid II.

Dlhá cesta

,, S tebou to bude dlhá cesta,"

Rýpala som si do neho.

,, Ďakujem za úprimnosť,"

Usmial sa ironicky a to vo mne vyvolalo ešte väčšiu túžbu rýpať do neho ešte viac.

,, Zamálo, aj nabudúce,"

Ten jeho úsmev som mu vrátila.

Cesta mi prišla veľmi dlhá. Nemyslela som si, že je to až tak ďaleko a navyše keď je každý ticho, tak je to nuda. Chcela som nejako prerušiť to trápne ticho, no ani sama som nevedela, ako začať. Nebavilo ma to, ako sme len chodili a nič sme ani nerozprávali. 

,, Tichá domácnosť ?"

Otázku som smerovala priamo na poradcu a pisára v jednej osobe. Iba nadvihol obočie a pretočil oči. Nič viac. Keď v tom mi došlo, že ja vlastne ani neviem jeho meno. Chcela by som to vedieť, no dôvod, prečo sa nepredstavil tiež neviem. 

,, Už sa ani nepohnem, pokiaľ so mnou nezačneš komunikovať !"

Skríkla som, aby bolo jasné, ako vážne som to v tej chvíli myslela. Po dopovedaní tej vety som sa ocitla vo vzduchu, avšak nie poradcom. Nečakala som to, a tak som silno zvýskla. Začala som kopať nohami, lebo táto poloha mi nerobila práve najlepšie, a navyše som ani nevedela, v koho náručí sa nachádzam. 

,, Ty si poriadna divoška,"

Započula som to od dotyčného. Zachechtala som sa, aj keď mi nebolo všetko jedno. Bola som otočená dole hlavou a vôbec mi to nerobilo dobre. Žalúdok som mala až kdesi v hrdle a hrozilo najhoršie. Každým jedným jeho mohutným krokom sa to zhoršovalo. 

,, Už ma môžeš zložiť, lebo ťa ovraciam,"

Pozrel na mňa s vážnou tvárou poradca. Doteraz sa chechtal popod fúzky a videla som na ňom, že už mu to nepríde také vtipné. 

,, Je ti zle ?"

,, No neviem ako to máš ty vo svojom svete, ale na tejto planéte je to úplne normálne. Ak je niekomu zle, tak vracia,"

Povedala som sarkasticky, a dúfala som, že to pochopí a dá ma dole. 

,, No dobre, tak ťa dám dole," 

Povedal únosca, a tak aj spravil. Mala som sto chutí streliť mu, avšak niečo mi vravelo, že keď s ním mám vydržať celú cestu, tak by som sa mala krotiť. Asi by to odo mňa nebolo rozumné, a navyše viem, že to myslel vrámci srandy, aj keď mne to také vtipné neprišlo. 

,, Aj keď by mi nevadilo nosiť ťa aj naďalej,"

Pozrel na mňa s jemne nadržaným pohľadom. Toto sa mi už prestávalo páčiť, pretože to bolo až veľmi okaté. Jasné, bol celkom pekný a aj jeho stavba tela zvonku bola vystavovaná na pohľady žien, avšak stále som zadaná. Vlastne už ani neviem či tomu tak je. O Nicolasovi neviem skoro nič, no stále dúfam, že by mi to nespravil. Ale na druhej strane, ak by tomu tak bolo, vedela by som ho pochopiť, pretože mama je niečo úplne iné ako partnerka. 

,, No tak ja so myslím, že už pôjdem,"

Snažila som sa nejako zakryť fakt, že po mne ide. Najskôr mu asi aj došlo, že som to pochopila, no bolo mi to úplne ukradnuté. Sme na misii a posledné, čo potrebujem, je vyspať sa s mojím ochrancom. 

,, Kam ?"

Dal otázku, na ktorú som ani nestihla odpovedať, pretože si ihneď odpovedal sám. 

,, Za ním ? Veď ani on sám nevie, kam má ísť,"

V jednom mal pravdu. Asi radca ani sám nevie, kde je sever. Nikto tie sestry nikdy nevidel. Boh vie či žijú.