Hybrid II.

Je to pravda

,,Si to ty Nicolas ?"

Nemohla som uveriť tomu, že by tu mohol byť. Tak blízko a predsa tak ďaleko. Spomenula som si, ako ma vyhodil z tábora. Ako si nič nepamätal a zabudol na mňa. Na všetko, čo sme spolu prežili a na všetky chvíle, keď sme boli spolu.

,, Raven ?"

Jeho hlas bol tichučký a taký nežný. Neverila som tomu, že by ma mohol spoznať. Bola to dokonalá chvíľa. Fakľu som dala na chladnú kamennú stenu, a pomaly som prechádzala k jeho cele. Bolo smutné, že nás predsa len niečo od seba delilo. Boli to mreže.

,, Pamätáš si na mňa ?"

Stáli sme oproti sebe. Mala som zmiešané pocity. Chcela som mu vylepiť, objať ho, a pobozkať.

,, Chcem sa ti ospravedlniť za všetko. Za to, že som si na teba nemohol spomenúť. Za to, že som zabudol na všetky krásne chvíle, čo sme spolu strávili. Za to, že som ti na moment neopätoval lásku a nechal som ťa tak. Ja sa proste ospravedlňujem za všetky chyby, ktoré som spravil. Aj za tie najmenšie. Je mi to tak ľúto Raven,"

Po líci mi stiekla slza a aj Nicolasovi. Nikdy by som to od neho nečakala. Bolo to také príjemné počúvať jeho slová, ktoré sa mi vrývali do pamäte. Dojalo ma to. Tie slová proste boli krásne. Nahla som sa cez mreže a zotrela mu slzu. Väčšinou to robia chlapi, ale mne to bolo úplne jedno.

,, Aj ty mne prepáč, že som na teba chcela zabudnúť. Všetko mi bolo ľúto a aj teraz mi je. Uvedomila som si, že navždy ostaneš v mojom srdci a aj v mojej hlave. Milujem ťa Nicolas,"

Chvíľu tam len postával. Nevedela som, čo chce robiť. V tom som dostala nápad ja. Viem predsa ovládať živly. j keď sa to u mňa ešte neprejavilo, tak to predsa len skúsim. Nahromadila som v sebe silu a chytila mreže. Pomaly začali byť horúce a železo sa rozžeravilo. Pustila som ich, aby som sa nepopálila. Nicolas vykopol dvere jeho cele a železné rúrky dopadali s rachotom na zem. Mne to však bolo jedno.

Hodila som sa Nicolasovi okolo krku a silno som ho objala. Nadvihol ma a zatočil mnou, čo mi prišlo strašne zlaté. Znovu sme sa objali. Jeho dych spočíval na mojích vlasoch. Cítila som ho. Bol konečne pri mne a to som chcela. Cítila som jeho vôňu. Jeho zelené oči. Jeho dych. Proste jeho. Nechcela som, aby sa táto chvíľa skončila, lebo to bolo dokonalé.

Všetko zo mňa razom opadlo. Starosti. A hlúposti, ktoré mi spôsobovali vrásky a nepríjemné zamyslenia. Všetko bolo preč. V tej chvíli pre mňa existovala len táto chvíľa. Len tento okamih, ktorý som si užívala. My dvaja znova spolu. Táto chvíľa tu a teraz je to jediné, čo chcem riešiť, a to jediné čo chcem riešiť je byť s ním.

,, Aj ja teba Raven Payne,"

Šepol mi do vlasov. Odtiahla som sa a čelami sme sa opreli. Po krátkom okamihu sa konečne ujal situácie Nicolas. Tú vzdialenosť medzi nami razom prerušil. Svoje pery priložil na tie moje. Najprv to bolo nesmelé a len sme sa o nich obtierali, ale potom prišlo to, na čo som čakala dlho. Jeho mäkké pery sa prisali na tie moje a jazykom mi začal prechádzať po tom mojom. Pritiahol si ma k sebe bližšie. Myslela som si, že to už viac nejde, ale už medzi nami nebol žiadny voľný priestor. Rukami mi začal prechádzať po bokoch a nechal ich len voľne. Hladil ma, zatiaľ čo ja som mu prechádzala po tvári až k vlasom. Postrapatila som ho a jemne jeho vlasy poťahala. Došiel nám obom dych a tak sme sa len opierali čelami.

Bola som konešne šťastná. V ten jeden moment som pochopila, že bez neho nedokážem žiť. Existovať. Proste bez neho to nie som ja. Pri srdci som cítila tlak, na svojich bokoch som stále cítila horúce miesto od jeho prstov. Od jeho dotykov. Zaplavila ma vlna horúčavy, ktorá stúpala stále o niečo viac, keď sa čo len pohol.

Pozerala som mu do jeho krásnych očí. Do tým, do ktorých som sa kedysi zamilovala. Bol to ten Nicolas, ktorého som milovala a už aj navždy budem.

,, Chýbala si mi,"

Jemne som sa usmiala a on urobil to isté. Chytil ma za ruky a preplietol si so mnou prsty. Otočil si ma k sebe chrbtom a zaklonil ma. Dal mi pusu na čelo a znova ma pretočil ako pravý tanečník. Viedla som ho von z tej hlúpej väznice. Nicolas svietil na cestu, lebo v jednej ruke mal fakľu. Druhou rukou mal so mnou prepletené prsty.

,, Koľko si ich vystriedal ?"

Nicolasa to neprekvapilo. Aj tak vedel, že sa na to budem pýtať. Pozrel mi do očí a už musel povedať pravdu. Bála som sa toho čísla. Bála som sa toho, koľko hlúpych dievčat mi ho chcelo ukradnúť.

,, Si si istá, že to chceš vedieť ?"

Jeho slová mi prúdili hlavou. Vkladal mi svoje myšlienky do mojej hlavy. Opatrne som prikývla. Nebola som si tým až tak istá.

,, Štrnásť,"

To číslo ma zabolelo pri srdci. Toľko dievčat bolo pri ňom a kradlo mi ho. Teraz je už len a len môj. Už ho nikdy nepustím. Bude len a len môj.

,, To bolelo,"

Ani som sa nenazdala, a moje myšlienky už boli vypustené na svete. Nicolas spravil smutnú grimasu, ktorú som videla aj v tej tme.

,, Ani jednu som nebral vážne. Asi to bude znieť úchylne, ale vždy som si predstavil tvoju tvár namiesto tých pobehlíc,"

Haj znelo to tak. Neviem si predstaviť, že pri sexe si niekto predstaví moju tvár. Veď to je úchylné.

,, Dobre stačilo mi,"

Snažila som sa o lepšiu atmosféru, pretože táto sa mi nepáčila. Chcela som zabudnúť na to, že som aa ho to vôbec pýtala. Ale teraz už viem, že predo mnou už nemá žiadne tajomstvá, ktoré si chce nechať pre seba. Bol mi ochotný povedať všetko. Aj to najtemnejšie tajomstvo.

,, Ako myslíš. Koľko si ich mala ty ?"

Teraz si budeme vyčítať chyby, ktoré sme spravili ? Ja na to nemám chuť. A ako si vôbec niečo také mohol myslieť ? A v tú chvíľu sa mi vyjavili spomienky z noci, ktorú som strávila s iným.

,, Bol len jeden a mala som ho strašne rada. Ale potom odišiel a nechal ma samú,"

Smrkla som nosom. Prišlo mi to tak ľúto. Ani neviem prečo. Nicolas ma vtiahol do jemného objatia a hladil ma po chrbte. Ukľudňovalo ma to.

Háj girlzz. 😈

Čo si myslíte o tejto kapitole ? 😄

Svoje myšlienky vyjadrite v komentároch alebo dajte vote. 😇

Vidíme sa čoskoro. 😘😘

Báj. 😙