Hybrid II.

Zlé načasovanie

Nicolas

Rozhodol som sa ísť. Ísť inou cestou, ako som spočiatku plánoval. Vtedy som sa rozhodol zomrieť pre dobro a život ľudí, ktorých vlastne nepoznám, no teraz mám iný smer. Chcem ich zachrániť a aj žiť, a preto musím niečo obetovať. Niečo, čo vyrovná tento stav a udá ho do rovnováhy. Musím však zistiť čo to je.

Kedy nastáva rovnováha ?

Ak obetujem niečo v tej istej hodnote, tak sa vrátim aj živý, no musím zabiť otca. To je rovnováha. Ak ho zabijem, tak kus zo mňa zmizne. Navždy. Je to moja jediná pokrvná rodina. Jediná osoba, ktorá je tu so mnou od momentu, kedy som sa narodil. A teraz ho musím poslať späť. Späť na miesto, odkiaľ niet úniku, cesty späť. Iba vtedy zachránim tento ľud, túto rasu a iba vtedy sa vrátim živý.

,, Počúvaš ma vôbec ?"

Ozvala sa ku mne Raven, ktorá ma vytrhla z môjho zamyslenia. Vôbec som netušil, o čom hovorí. 

,, Prepáč, nepočúval som ťa..."

,, Čo sa to s tebou deje ?"

,, Ja neviem. Mám zlý pocit, že sa niečo pokazí. Zožiera ma to od momentu, odkedy sme vyšli von z tej veže.."

,, Pssssssst,"

Prst mi priložila na moje ústa. Na malý moment ma to zaskočilo, lebo som to nečakal, avšak jej dotyk sa mi páčil. Pozrel som smerom, ktorým sa pozerala aj ona, a to, čo som uvidel ma zaskočilo. Videl som tam svojho otca. Vyzeral inak, ako som si ho pamätal. Tie roky sa odrazili na jeho vzhľade. Večne čierne vlasy boli teraz jemne do siva a tvár mu zdobili vrásky. Vraví sa, že Bohovia nestarnú, no nie je to tak celkom pravda. Ak sa za nich obyčajní prestanú modliť, tak slábne ich sila a starnú. Jeho plášť sa vlnil po zemi, ktorú chcel zničiť. Spoza stĺpa som videl, ako si podmaňuje ľudí. Nikdy mu nestačilo vládnuť v chráme Bohov, chcel viac. Chcel mať väčšiu silu a moc a chcel si podmaniť všetkých Bohov. To bolo jeho chybou. 

,, To je môj otec,"

Šepol som do ticha. Ani neviem ako a prečo to zo mňa vyšlo, no salo sa. Neprechovával som k nemu nejaké veľké synovské city, no teraz, keď mám znova možnosť vidieť ho tu, tak som trochu v rozpakoch. Už dávno som ho prestal považovať za svojho otca. Už dávno som vypustil jeho meno z mojej hlavy.Vymazal som ho z môjho srdca, lebo si nezaslúžil byť tam.

,, Poď, už musíme ísť,"

Šepla ku mne Raven, a popri tom ma zaťahala za ruku. Ani som nestihol nič spraviť, až sa ozval môj otec.

,, Kamže, kamže ? Veď sme sa ešte spolu ani poriadne nerozprávali,"

Toto bolo zlé načasovanie. Vedel, že Raven sa vráti, vedel aj to, že spolu budeme chcieť ujsť. Vedel to po celý ten čas, no aj tak si dal načas.

,, Musíme vás sklamať, ale už sme na odchode,"

Ozvala sa Raven, kým ja som si stále prezeral otca. Viem, že urobil veľa chýb, no to každý z nás. Myslím, že by som mu mal odpustiť, a tak as môžem pokúsiť zachrániť moju rasu. 

,, Najprv sa ale musím porozprávať s Nicolasom,"

Na zlomok sekundy ma pochytil strach. Nevedel som, čo mám od toho čakať. Po rokoch sa vidíme a ja neviem, čo mu mám povedať. V momente sa mi začali potiť ruky. Snažil som sa to nejako zakryť, no nešlo to. Bál som sa a strach mnou lomcoval tak silno, že si to všimla aj Raven vedľa mňa. Chytila ma za ruku a hľadela mi do očí. To ma dokázalo upokojiť. 

,, Poď za mnou,"

Plášť sa mu šikovne vlnil pomedzi kľačiacich ľudí.

,, Nechoď."