Hybrid II.

Nick

,, Musela som žiť,"

Povedala Laen. To boli posledné slová, ktoré boli napísané v liste. 

,, Bola silná. Silnejšia než ktokoľvek iný. "

,, Viem.."

Nicolas (Prítomnosť)

,, Potrebujem ju nájsť. Chcem ju vidieť. Myslíš, že to bude možné ?"

Otázku som smeroval na Laen. Stála pred oknom a hľadela von. Jej vlasy osvetľoval mesačný svit. Strieborné svetlo jej dopadalo na niektoré pramienky vlasov. Teraz vyzerala oveľa mladšie. Vlasy sa jej leskli a vyzerala ako víla. Otočila sa na mňa. Jej prázdne oči na mňa hľadeli. Fajn. Teraz vyzerala strašidelne. Priam desivo. Zrazu táto izba nabrala inú atmosféru. Vonku bola tma a tu skoro nebolo vidno. Prenikalo tu iba svetlo zvonku.

,, Neviem. Môže byť kdekoľvek. Najskôr sa usídlila v svete obyčajných,"

Mykla plecami a niekam odkráčala. Nevedel som, kam šla. Zrazu som v izbe ostal iba ja. Bol som tu sám a aj napriek tomu som počul divné zvuky. Pukotanie dreva, húkanie sovy, šuchot lístia a ďalšie iné, ktoré som nevedel identifikovať. Otočil som sa na druhú stranu. Predo mnou stála Laen a hľadela mi do očí. Myklo mnou. Moje srdce vynechalo pár úderov a zavrel som oči. Zľakol som sa a mal som sto chutí skríknuť, aby mi to pomohlo. Nemohol som. Nechcel som, aby o tom vedela. Stačilo mi už aj to, že to určite cítila. Znovu som otvoril oči. Laen stála pri krbe a dnu ukládala drevo. Potom sa postavila tak, aby mi zatienila výhľad. Niečo puklo a za pár sekúnd už izbu osviecoval aj oheň. Malým drievkom posúvala ostatné.

,, Prečo by to robila ?"

Položil som je otázku. Snažil som sa tomu pochopiť, no ani z jednej strany mi to nešlo do hlavy. Jasné, dôvod na to mala, ale mohla ostať aj tu v tomto svete, Nikto by ju nespoznal pod iným menom.

,, Iba tam by našla ten pokoj, ktorý hľadala..."

,, Ten svet je veľký,"

Povedal som si sám pre seba. Nevedel som si predstaviť koľko obyčajných tam môže byť. Tisíce ? Alebo viac ? Veľmi ľahko by tam zapadla. Vyzerajú rovnako ako my. Sú rovnakí ako my, no predsa iní. Nedokážu nič ovládať.Nechcem ich teraz nijako ponižovať a ani nič také tým nechcem povedať. Sú proste bez starostí. Majú iba maličké problémy oproti tomu, čo máme my. Oni o nás ani nevedia. Nevedia, že existujeme a ani o tom nemôžu vedieť. Je na to prísny zákaz a dokonca ani s nimi nemôžeme mať deti. Mne osobne to príde aj tak nechutné, že by som mal kaziť našu rasu. 

Veď prečo by som to robil ?

Šlo by o to, že moje dieťa s obyčajným by bolo slabšie. Schopnosti by malo, no oveľa v menšej sile. Takto by sa to ničilo. A kto vie či by vôbec vedelo narábať so schopnosťami, ktoré nikdy nemalo ? 

,, A hlavne nebezpečný. Nechcem ťa strašiť, ale sú tam veci, o ktorých sa ti ani nesnívalo,"

A toto je ďalšie mínus. Neviem či sú tam iba oni alebo aj nejaké tvory. Možno sú tam oveľa horšie živočíchy ako tu máme my. Alebo sú horšie aj ako gotické tvory a to už by bolo čo povedať. Na jednej strane by som tam chcel ísť. Môžu tam byť fakt zaujímavé veci a mohol by som aj nejako vypátrať mamu. Avšak na tej druhej, tej horšej strane, mohlo by tam byť nebezpečenstvo a navyše by tam so mnou nebola Raven. Tá by mi chýbala najviac. 

Teraz mi ostávala už len odpoveď na jednu otázku. 

Je mi drahšia mama alebo Raven ?

Nikdy som ani nerozmýšľal nad tým, že by sa mi naskytla takáto otázka, ale predsa sa to stalo. Je tu a potrebujem si na ňu odpovedať. 

,, Ako to myslíš ?"

Chcel som vedieť či má Laen presne niečo na mysli. Možno vedela o niečom viac. Žije dlhšie ako ja a ja o nej v podstate neviem nič. Nechcem rozmazávať jej minulosť, lebo z toho, čo som doteraz pochopil mi vyplynulo to, že to fakt nemala v živote jednoduché. Sama sa pretĺkala cez prekážky, ktoré jej ostatní vláčili pod nohy. 

,, No môžu tam byť veci, na ktoré nevystačia ani tvoje schopnosti...."

Pochopil som.

,, Čo mám teda robiť ?"

,, To by si mal zvážiť ty sám,"

Pozrela na mňa Laen svojimi prázdnymi očami.   

,, Ale prosím ťa o radu,"

Už som fakt nevedel, čo robiť. Som rozhodný vo väčšine situáciách, ale toto bolo niečo úplne iné. Šlo o moju rodinu. Šlo o to, že či budem s Raven, alebo sa pokúsim nájsť svoju matku. Nevedel som si nijako dať rady sám. Bol som už taký vyčerpaný z toho všetkého a aj celkovo som bol bez nádeje. Nevedel som už ani, kde je sever.

,, Máš predsa Raven. Celý čas máš svoje šťastie pod nosom, a ty hľadáš niečo viac,"

Mala pravdu, a tak som prikývol. Očividne to cítila, lebo sa na mňa usmiala miernym úsmevom. 

,, Chcel som len svoju matku späť,"

Nebolo to až tak málo. Po hlave sa mi premietali rôzne konšpirácie toho, že už možno ani nežije. To ma dostalo do strašne zlej situácie, a vtedy som pochopil. Neviem či žije alebo je mŕtva. Neviem kde je a čo robí. Neviem či by som ju tam našiel alebo nie. A presne tam bol ten problém. Neistota. To ma skľučovalo až do malého klbka. 

,, Musíš sa zmieriť s tým, že žije a je šťastná. To ti musí stačiť. Donedávna si nevedel ani to..."

,, Máš pravdu. Ak by ma chcela vidieť, tak by ma už navštívila,"

Zalial ma pocit toho, že je to jej chyba. Ona mi nedala vidieť ani to, že žije a možno v kútiku duše dúfa, že za ňou prídem, alebo že ju navštívim, napíšem správu alebo niečo urobím, no ja nemôžem spraviť ani jedno. Vyčítal som si to v duchu, že celú vinu zvaľujem na ňu. Viem, že to odo mňa rozhodne nebolo správne, no aj tak som si nemohol pomôcť. 

,, Nemaj jej to za zlé,"

,, Ja jej nič nevyčítam. Práve naopak. Bola silná natoľko, že začala odznova,"

Uzavrel som to iba takto. Znova som zopakoval to, čo už som povedal. Dookola opakujem tie isté slová, fázy, no aj tak si z nich nič neberiem. 

,, Ako si sa teda rozhodol, Nicolas ?"

Bol som ako na vážkach. To alebo to ?

Až do posledného momentu, kedy som to povedal som to nevedel. Nevedel som, čo urobím, a predsa som sa rozhodol. Až ostáva iba dúfať, že som urobil správne.

,, Ja pôjdem za Raven....."

No dúfam, že ste prežili to čakanie, ale ak toto tu teraz čítate, tak asi hej :)

Myslíte si, že urobil Nicolas dobré rozhodnutie alebo naopak ?

Budem rada za každý jeden hlas alebo komentár :)

Ďalšia kapitola je na ceste :*

See you soon