Hybrid II.

Praeditus

Praeditus

Krik týchto neobyčajných ma fakt baví. Je to skvelý pocit počuť ich, ako sa ma boja, aký majú predo mnou rešpekt, no to ešte len zistia. Títo tu mi chceli zabrániť, aby som vstal z popola, no podarilo sa mi to aj napriek tomu. Bohovia, ako som ja nezomierajú nikdy. Keď ich znesiete z povrchu zemského, tak stále prežijeme. Musel som sa dlho skrývať, aby o mne nikto nevedel, no teraz to už skončilo. Už sa nemienim skrývať, a topiť sa v tme. Je čas zmeniť to, a tento čas sa už blíži. Nebude to možno dnes, alebo zajtra, avšak stane sa to. Radím vám, aby ste sa schovali, lebo ak vás nájdem, tak znesiem z povrchu ja vás.

Raven

,, Pohnite si !"

Rýchlo sme kráčali späť do kráľovstva. Museli sme si poriadne švihnúť, aby sme všetko stihli. Nakoniec sa mi ich podarilo presvedčiť, aby šli so mnou. Najprv samozrejme boli nejaké reči, no ja som bola natoľko odhodlaná, že by som sem šla aj sama. Tam niekde je Nicolas. Cítim že žije, no neviem čo s ním chce robiť Praeditus. Je nebezpečný aj napriek tomu, že je Nicolas je jeho synom. Svedčí to aj o tom akú samotnú mal Nick výchovu. Od maličkého útleho veku bol vychovávaný ako bojovník, ako niekto, kto je predurčený zabíjať mýtické bytosti alebo temných démonov z pekla. Ostatné deti sa mohli hrať s hračkami, no on dostal na svoje ôsme narodeniny dýku, ktorou mal zabiť. Bolo to pre neho určite hrozné žiť takto. Nerozumiem ako to dokázal. Ja by som to asi nezvládla. Zabiť niekoho. Niečo živé, niečo čomu bije srdce tak isto ako mne. Je jedno či je to zviera, alebo človek. Pokiaľ v ňom je duša a má city, tak je to ťažké.

,, Ty si ale sekera !"

Iba som prekrútila oči nad poznámkou jedného strážcu. Je nejaký drzý, no každý sme nejaký. Aj ja som niekedy taká.

,, To som ešte nezačala, no tak do práce," 

Chvíľu zameškával, lebo som si nadbehla, no spravil pár jednoduchých krokov a bol pri mne. Zazrela som na neho a naše pohľady sa stretli, no iba na malý moment, lebo sa zadíval kamsi do diaľky a jeho pekný úsmev zmizol ako plameň sfúknutej sviečky. Nerozumela som prečo, a tak som sa hneď pozrela tam, kde on. 

Obloha bola zatemnená už úplne a z nebies sa akoby stalo peklo. Prišlo mi zle. Toto sa nemalo stať. Je to zlé. Tmavé mraky sa pomaly zbiehali nad kráľovstvom. Nemusela som ani zapojiť telepatiu, aby som vedela, že tí ľudia tam sú vystrašení. Aj ja by som bola , avšak tentokrát sa bojím ešte viac, lebo tu nejde iba o môj život, ale aj o Nicolasov a ide aj o životy tých ľudí, ktorí za nič nemôžu.

,, Čo to tam je ?"

Položil otázku strážca vedľa mňa. Jeho myšlienka sa niesla dusným tichom, až dovtedy, kým Vládca neodpovedal. Vedela som čo sa deje, no nemala som v sebe ani kúsok odvahy povedať to nahlas. Chcela som, aby to bol iba zlý sen. Iba nočná mora, ktorá existuje iba v mojej hlave a nevie o nej nikto.

,, Mars,"

Toho som sa bála. Nebola to iba moja nočná mora. Bola to skutočnosť, ktorá ma prenasledovala na každom jednom kroku. Svoje kroky som však viedla k miestu, kde to všetko malo začať. 

,, Musíme ísť rýchlejšie,"

Snažila som sa. Nikto sa ani nehol. Naše vtedajšie tempo nestačilo a museli sme pridať, lebo inak by hrozilo, že by sme prišli neskoro a to ja nemôžem dopustiť. Nesmie sa to stať. 

,, Zbláznila si sa ?"

Zazreli na mňa všetci naokolo. To sa rovná sami chlapi. Práve som musela vyzerať ako blázon, ktorý sa ženie všade, aj na koniec sveta a to iba preto, lebo chcem pomôcť. Pre nich je to asi málo. Ja som svoj zrak však uprela iba na jedného človeka a tým bol Vládca, ktorý to z úst vypustil.

,, Teraz je už neskoro,"

Ostatní iba prikyvovali. Ja by som čakala, že aspoň jeden z nich má v sebe natoľko odvahy, aby tam šiel, no takého tu niet. Môžem iba snívať. 

,, Nikdy nie je neskoro,"

Poznamenala som , no ani toto nestačilo. Tí ľudia zatiaľ žijú, no nikdy nemôžme vedieť na ako dlho. Kedykoľvek sa niečo môže zvrtnúť alebo pokaziť a o život príde každý, kto tam je. 

,, Je to na tvoju zodpovednosť. Chcel som ťa ochrániť, no ty si moju pomoc neprijala,"

Ochrániť ? 

Ochrana to teda nebola. 

,, Idem či sa vám to páči alebo nie,."

,, Tak potom zbohom,"

Pochopila som. Nikto so mnou nebude a celé je to teda iba na mne. Hanba. To je to jediné slovo, ktoré mi teraz príde na um. 

,, Aj vy sa opatrujte,"

Snažila som sa to povedať slušne, no vyznelo to úplne opačne.

,, Harvy, choď s ňou. Nemôžem ju pustiť samú,"

Aký súcit, no to ma podržte. Ja nepotrebujem pomoc žiadneho Harvyho. Keď sme pri tom, tak ani neviem, kto to je. 

,, Nech ide radšej niekto iný. Napríklad..."

Ozval sa jeden po boku Vládcu. Ako sa vraví, tak trafená hus zagága. Harvy mal tmavé vlasy asi po plecia, čo vyzeralo trošku zaujímavo, no inak vyzeral celkom fajn. Bol o pár centimetrov vyšší ako ja, čo sa nestáva často, lebo som maličká. Prezrela som si ho od hlavy až po päty a vyzeral ako ochranársky typ, no keď sa bojí, tak asi zdanie klame. V každom prípade to vyzerá tak, že som na to sama či už idem s niekým alebo nie.

,, Pôjdeš ty. Je ti to jasné ?"

,, Áno, Vládca,"

Pozrela som na neho, no už začal mieriť tam, kam sme mali ísť. Nemyslela som si, že to pôjde takto hladko. 

,, Nemysli si, že ťa budem zachraňovať,"

Fíha, no toto asi tak ľahké nebude. Myslela som si že áno, avšak ukázal sa presný opak.

,, Môžeš sa aj vrátiť. Mne si úplne ukradnutý,"

On zastal, no ja som pokračovala ďalej. Nemám chuť zdržiavať sa na každom jednom kroku kvôli niekomu ako je on.

,, Ty vieš, že sa nesmiem vrátiť sám,"

Jeho hlas v rastúcej diaľke som počula menej a menej, až pokým sa úplne nestratil. Obzrela som sa za ním, keď sa ma niečo dotklo. Jemný dotyk niekoho ruky na mojom ramene ma príjemne hrial, no nevedela som, kto to je. Obzrela som sa a zazrela som Hardyho alebo ako sa  to volal. 

,, Daj tú ruku preč,"

Hneď ju odtiahol a začala som kráčať ďalej, keď sa ozval nejaký krik. Bol ženský. To som vedela spoznať, no aj tak som sa zľakla. 

Čo ak sa niekomu predsa iba niečo stalo?

Pri položení tejto otázky som sa dala do behu. Srdce mi tĺklo ako o preteky, no ja som vôbec nemala nejakú potrebu spomaliť, ba by som aj mohla povedať, že som zrýchlila. Nebola som síce na beh zvyknutá, no teraz som si musela pohnúť. Nevedela som, či aj Harvy uteká, keď sa jeho telo objavilo pri mojom. Utekal a už bol niekoľko metrov predo mnou. Pochopila som, že musím zrýchliť ešte viac. Že  sa musím snažiť ešte viac. 

Boli sme už takmer pred tajnou chodbou. Odvtedy sme už nepočuli ani jeden výkrik. Potichu sme sa vkradli dnu. Harvy mi prstom naznačil, aby som bola čo najtichšie ako dokážem a o to som sa aj snažila. 

To, čo som videla mi vyrazilo dych...

Ďalšia kapitola klope na dvere, takže  majte otvorené :)

Ako sa vám páčila táto ?