Hybrid II.

Minulosť nás dostihla

Oprel som sa, aby som mal väčšie pohodlie a zaklonil som hlavu. Zavrel som aj taktiež svoje zelené oči, aby som si v mysli mohol predstavovať to, čo mi bude Laen rozprávať.

,, Stalo sa to takto..."

Už keď povedala toto, tak som v tom pocítil niečo ako to, že to bude na dlho, ale čo už. Nemal mi to kto povedať. Až teraz Laen.

,, S tvojou mamou som vyrastala. Som jej sesternica, ale o to teraz nejde. Ustavične sme boli spolu. Boli sme ako najlepšie kamarátky, ktoré sú zároveň rodina. Boli sme si oporou a vždy, keď sa niečo stalo, tak sme sa o tom spoločne radili. Mali sme medzi sebou silné puto, ktoré nám nikto nemohol vziať. Postupne sme rástli. Tvoja mama bola krásna, múdra, bystrá. Bola ten typ dievčaťa, ktoré zaujme aj výzorom ale aj svojím vnútrom. Ja som bola skôr dravá. Snažila som sa zdokonaľovať. Naučila som sa bojovať a ona ma popri tom kreslila. V jednom kuse som s ňou trávila čas. Keď tvoja mama dovŕšila šestnásť rokov, tak jej zabili rodičov. Prepadli ich a zapálili im dom. Ich krik sa rozliehal ďaleko. Uhoreli v tom dome a tvoja mama si priala, aby tam bola s nimi. Aby ich posledné chvíle strávila s nimi, no nestalo sa. Večer sme šli do ich domu, no ostal tam len popol a obhorené základy domu. Tvoja mama sa vybrala za nimi. Zachytila som ju za ruku, no ona sa mi vytrhla a bez toho, aby čokoľvek povedala odkráčala tam...."

Slzy mala na krajíčku a jej hlas sa zlomil. Nečudoval som sa. Aj ja som to nemal jednoduché. V hlave sa mi akoby zobrazovali veci, čo prežila moja mama. Bolo to príšerné. Vedel som si predstaviť jej bolesť. To ako to znášala. A aj tak bola hrdinka. Šla dnu a nezrútila sa. Prekročila prah trosiek a sutín a so smútkom sa dívala na svoje spomienky, ktoré boli už navždy stratené.

,, Ste v poriadku ?"

Potiahla nosom. Plakala. Z jej prázdnych očí sa drali na povrch slané slzy. Stekali jej po tvári až dovtedy, pokým ich sama nezotrela.

,, Som, len som si na všetko spomenula. Mám to pred očami. Hľadal telá svojich rodičov. Našla iba kosry a tie aj tak boli celé sčerneté. Smrad zhoretého mäsa sa niesol vzduchom, no ona si tam k tým kostrách kľakla a prstom obkresľovala výčnelky na jednej z lebiek. Šla som za ňou, no poslala ma preč. Naposledy som sa za ňou obzrela a povedala som jej toto: ,, Pomstím sa. Zabijem toho, kto to urobil. Sľubujem, sestrička." Pýtala som sa ľudí či to náhodou nevedia, no nikto vraj nikoho nevidel. V krajine obyčajných sa diali nepokoje. Potrebovali každého jedného dobrovoľníka, čo pomôže. Rozhodla som sa prihlásiť. Na istý čas som odišla. Nechala som ju tam samú,"

Aj ja som nechal Raven samú.

,, Topila sa v svojom smútku. Po úspešnom potlačení ťaženia sme sa všetci vrátili späť. Niektorí padli a nebolo ich málo, no ja som prišla o zrak. Prestala som vidieť. Všetky farby zrazu zmizli. Nevedela som to ovládať. Myslela som, že sa zabijem, no nemohla som ju tu nechať samú. Musela som sa s tým naučiť žiť. Tvoja mama sa z toho postupom času dostala, no spadla do toho v deň, kedy zabila vraha svojích rodičov,"

Nikdy by som si nepomyslel o mojej mame, že je vrahyňa. Nikdy by ste to na ňu nepovedali. Také krehké žieňa..

,, Mala na rukách jeho krv, no aj tak jej to nepomohlo. Vravela som jej, že pomsta neukojí nič, no ona si nedala povedať. Cítila som z nej, že aj tak jej to nepomohlo, no nijako si to nechcela priznať. Postupom času sa do seba uzatvorila. Prestala mi hovoriť o jej pocitoch a celé dni niekde bola. Ja som chodila vonku. Meditovala som a naučila som sa ovládať zem. Áno. Dostala som dar. Dokážem vďaka nemu cítiť veľa vecí. Znova som začala cvičiť. Každým dňom som cvičila viac a viac. Chcela som byť ešte lepšia než predtým. Mala som vysoké ambície. Jedného dňa som ju nevidela. Zmizla. Neukázala sa ani na ďalší a ani na ten potom a ani na ten potom. Zmizla na celé roky. Nikto nevedel kde je. Odišla o do mňa. Nechcela som byť sebecká, no chýbala mi. Po rokoch som od nej dostala list, no nemohla som ho prečítať. Neviem načo vtedy tvoja mama myslela. Šla som za jedným pisárom a on mi to prečítal,"

Kráčala po izbe a namierila si to ku jednej skrinke. Otvorila drevené dvierka a vytiahla z nich niečo ako list. Pochopil som. Bol to ten list, čo jej napísala moja mama. Prišla ku mne a podala mi ho.

,, Prečítaj si ho,"

Vzal som jej ho z ruky a takmer mi spadol. Ruky sa mi triasli. Zhlboka som sa nadýchol a otvoril som ho. Písmo bolo úhľadné. Rukopis bol jednoznačne ženský a na pár písmenách boli oblúčiky. Bolo ozdobné a krásne. Rozhodol som sa prečítať ho tak, ako mi to prikázala Laen.

Drahá Laen,

Píšem ti po rokoch, no aj tak dúfam, že v tebe nájdem oporu, akú som v tebe mala kedysi. Nikdy som na teba neprestala myslieť. Ani vtedy, keď som odišla. Si moja sesternica, no spája ma s tebou oveľa silnejšie puto ako len toto. Viem, že asi nevieš pochopiť fakt,  že som toho človeka zabila, no myslela som, že sa môj hnev utíši. Ale práve naopak. Celé dni, mesiace, dokonca roky som si vyčítala to, že som ho zabila. Najprv mi bolo lepšie, no potom som pochopila jednu vec. To, že som preliala ten život zbytočne. Urobila som to isté čo aj on. A jeho smrť mi rodičov nevrátila. Nemyslela som si to, no chcela som, aby sa to stalo. K rodičom som mala veľmi blízko no to vieš aj ty sama. Laen, je mi to tak ľúto, čo som spôsobila. Utiekla som, lebo som vedela, že mi to budeš vyčítať. Chcela som sa zbaviť toho pocitu, že som vinná, aj keď to dobre viem aj ja. Potrebovala som voľnosť. Pred pár rokmi som niekoho spoznala. Predstavil sa mi ako Mars. Netušila som, že je to Boh, no neskôr mi to povedal. Tak ľahko som sa zaľúbila. Dala som mu všetko. Celé svoje srdce, dušu i telo. Vydala som sa za neho strašne rýchlo. Myslela som si, že ho poznám, no nepoznala som ho ani zďaleka. Stále mi ukazoval len jeho dobrú stránku, no potom ho to už prestalo baviť a ukázal mi aj tú druhú. Tú zlú. Keď sa narodil Nicolas, náš syn, tak ho začal cvičiť. Chcel mať z neho bojovníka. Sotva chodil a už ho naučil jazdiť na koni. Vravela som mu, aby s tým prestal, no on mi hovoril, že je to len pre jeho dobro. Že to raz bude potrebovať. Že ho nebudeme chrániť vždy a niekto po ňom pôjde. Vždy tie mená vynechal. Nechcel mi povedať, kto po ňom pôjde. Zahováral. Jedného dňa som od neho chcela ujsť. Aj s Nicolasom, no on o tom vedel. Prenasledoval ma. Chytil ma a vytrhol mi ho z náručia. Potom ma sotil do rieky. Mala som pocit, že prestávam dýchať. Spomienky mi bežali pred očami a v tom som uvidela teba a malého Nicolasa. Musela som sa ihneď prebrať. Dostala som sa na breh. Chcela som zomrieť, no keď som si spomenula na vás, tak som nemohla. Nemohla som umrieť s tým vedomím, že vás tu nechám....

,, Musela som žiť,"

Povedala Laen. To boli posledné slová, ktoré boli napísané v liste. 

,, Bola silná. Silnejšia než ktokoľvek iný. "

,, Viem.."