Hybrid II.

Hra o....

Sedela som pokojne na posteli a užívala som si ten pokoj, ktorý mi tak strašne chýbal. Niekedy som nala pocit, že sa každú chvíľu niečo deje. A teraz mi fakt prišlo veľmi dobre, keď som si mohla zaspomínať v čase. Preniesla som sa do obdobia, kedy som nemala žiadne starosti, a celý deň som sa len hrala.

Pri tejto spomienke mi prišlo smutno. Už tak dlho som nevidela svojich rodičov. Chýbajú mi. Aj otec a aj mama. Horšie na tom však je to, že ich tak skoro neuvidím. Mám tu nejaké povinnosti, o ktorých neviem nič. Mám poslanie a preto tu musím byť.

Aké je to poslanie ?

Začula som klopanie na dvere. Vyrušilo ma to z môjho premýšľania, a tak som bola donútená sa zdvihnúť z postele a otvoriť tie dvere. Predo mnou stál nejaký strážnik tipujem.

,, Volá vás vládca,"

No do pekla. Je to tu. Znova som pocítila tlak na hrudi. Srdce mi narážalo o rebrá. Mala som pocit, akoby sa každú chvíľu malo predrať von. Náraz bol silnejší a vystupňovalo sa to vo chvíli, keď sa otvorili dvere do vládcovej izby. V tom momente tlak ustál.

Zbadala som pripravenú šachovnicu. Boli na nej poukladané figúrky ako na začiatku hry. Kedysi som hrávala šach s otcom, ale nikdy ma nenechal vyhrať. Nenechal ma vyhrať v ničom, a to preto, aby som sa naučila prehrávať. Ako malá som tomu nechápala a viete si ma určite aj predstaviť ako som plakala, keď som prehrala.

,, Pristúp, Raven,"

Podišla som k nemu, a keď som bola blízko, tak som sa poklonila ako obvykle. Cítila som sa ako cvičená opica, ale čo už.

Vládca si sadol na kožou potiahnutú stoličku. Koža bola červená a vyzerala, ako z nejakého zvieraťa. Až som sa bála sadnúť si. Keď však vládca ukázal rukou, aby som si sadla, tak som nemohla urobiť nič iné ako toto.

,, Zahráme si šach. Dúfam, že to už iste poznáš. Nenechaj sa obkľúčiť nepriateľom a obkľúč ma ty,"

Povedal, akoby v tejto prostej hre nešlo iba o ten výsledok. Hovoril to, akoby mi šlo o život. Akoby tá hra bola skutočnosť. Pochopila som, že ma asi nenechá vyhrať. To vlastne ani nechcem, ale prečo sa deje toto ?

,, Vyberte si farbu,"

Kývla som smerom ku šachovnici. Vládca ju otočil k sebe tak, aby na jeho strane boli iba biele figúrky, zatiaľ čo na tej mojej boli samé čierne.

,, Vyberám si biele."

,, Vyberám si čierne,"

Povedala som len tak. Aj tak už predsa bolo nad slnko jasné, že ja budem mať tie čierne.

,, Zlý ťah,"

Povedal vládca a hra sa mohla začať. Počet figúrok sa zmenšoval a zmenšoval. Nie len na mojej strane, ale aj na vládcovej. Hra pokračovala, a mne sa zdalo, že každú chvíľu prehrám. Vládca ma začal obklopovať svojimi figúrkami, a tie moje jednoducho zahnal do kúta.

,, Vravel som ti, aby si sa nenechala obkľúčiť. Čo budeš robiť teraz ?"

To by som aj ja rada vedela. Nemohla som sa už poriadne chýbať, a pravdupovediac sa mi už ani nechcelo. Táto hra trvala dlhšie, ako som si myslela.

,, Tak asi dostanem šach,"

Fakt som povedala úplnú hlúposť, čo mi napadla. V tom sa ale vládca nahneval. Nechápem, že ho to takto rozčúlilo. Šachové figúrky skončili na zemi a roztrieštili sa na drobné sklenené kúsky. Šachovnica tiež skončila na zemi, avšak na opačnom konci tejto izby. Všetko to zhodil vládca. Mala som strach a spanikárila som. Postavila som sa zo stoličky, a pomaly som cúvala k dverám.