Hybrid II.

Stretnutie

,, Iba ja viem, kde je. Iba ja ťa tam môžem zaviesť,"

S úškrnom sa mi smial do tváre. O toto mu predsa šlo. Chcel ma vyburcovať, a poviem vám len jedno. Podarilo sa mu to. Hnev sa vo mne nahromadil až tak, že som zaťal dlane v päste. Sánky mi obeleli tým hnevom, no ja som bolesť necítil.

Postavil som sa mu rovno zoči-voči. Ten hlupák sa len tak od ucha k uchu usmieval. Dostal to, čo chcel, no to ma v momente netrápilo tak, ako to, že moja matka je niekde tu. Nie je síce pri mne, no je tu. Stále so mnou. Bola pri mne vždy, aj keď dom o tom nevedel, no teraz to už viem. Potrebujem ju vidieť za hocijakú cenu. Je to predsa moja mama.

Ostatné deti ako ja sa mi za to vysmievali. Neviem ani jej meno. Nič som si nepamätal. Oni všetci zažívali pekné chvíle so svojou idilickou rodinou. A ja ? Ja som rodinu nikdy nemal. Mal som otca, ktorý ma naučil bojovať. Iní chlapci sa hrali s autíčkami a ja s mečmi. Či drevené alebo ozajstné, to bolo jedno. Nemal som detstvo, ako obyčajný. Otec ma naučil žiť tak, aby som prežil z dňa na deň. Kým dieťa obyčajných sa malo dobre, ja som sa túlil v kúte v kĺbku. Nezažil som hrejivé objatia rodičov. Nič z toho som nezažil. Nepoznal som ten pocit bezpečia. Stále sme sa buď skrývali, alebo utekali pred nepriateľmi a neprajníkmi.

,, Čo chceš ?"

Bol som ochotný vzdať sa skoro všetkého kvôli jednému okamihu s mojou matkou. Zabudol som, ako vyzerá. Zabudol som, ako sa volá. Zabudol som na ten pocit, ako ma drží v objatí. Zabudol som na ňu.

Videl som, ako mu mihá kútikmi do širokého úsmevu. Mal ma v hrsti. Vedel som, že s ním nijako nevypečiem. Musel som mu dať to, čo chcel, aj keď som nechcel. Nič iné mi neostávalo. Chcel som sa vzoprieť proti nemu, no nešlo to. Túžba po matke bola silnejšia ako všetko iné, čo bolo na svete.

,, Ty dobre vieš,"

*******

,, Fakt chceš, aby som proti tebe bojoval ?"

Áno. Aj ja som si myslel, že sa k nemu budem musieť pridať. Neviem, čo by som v danej chvíli urobil, no chcel to inak. Šiel na to inak. Pomaly. Nevybalil na mňa hneď jeho zámer. Hneď som však vedel, o čo mu ide. Chce si ma najprv len získať tým, že budeme robiť veci, ako pred rokmi, avšak roky uplynuli. Sú preč. Všetky dni, čo som kedy prežil sú minulosť, a ja už nie som ten malý chlapec, čo počúva otca naslovo. Už ním nie som dávno, a on sa s tým bude musieť zmieriť. Nie som jeho korisť, s ktorou si môže robiť to, čo sa mu zachce.

Stál v bojovom strehu a čakal, pokým nezaútočím. Ja som to fakt nemal v pláne. Ani neviem prečo, no bál som sa toho.

Možno kvôli tomu, že by mi mohol ublížiť, a že je to jeden z jeho ďalších trikov, no na druhej strane som sa bál, že mu ublížim ja. Bolo to celé také divné, no nerozumiem prečo. Už dávno som sa zmieril s tým, že nemám otca, no teraz sa bojím, že ho zraním ?

Absurdné. Dokážem ho aj zabiť, no teraz to nejako nejde.

Akoby som ho stále mal rád...

Nie. To je nemožné. Moje podvedomie klame. Ja ho nemám rád. Neznášam ho. Je pre mňa cudzí. Je pre mňa nikto. Nič.

,, Áno som,"

Pohojdával sa z jednej nohy na druhú. Pôsobilo to komicky. Ako keď sú dvaja boxeri v ringu a skáču na mieste. Nikdy som to nepochopil. Nemalo to žiadnu efektivitu.

,, Neviem či to tvoje staré kolená unesú,"

Zasmial sa ako šialenec.

Po tele mi prešli zimomriavky. Boli ako elektrická vlna. Celým telom mi otriaslo, až sa mi vytvorila husia koža. Moje telo úplne stuhlo. Nemohol som sa ani hnúť. Bol som paralizovaný jeho smiechom. Smiechom šialenca. A fakt ním aj bol.