Hybrid II.

Toto je nanič !

,, Síce som slepá, no nie som hluchá. Sluch mi ešte slúži,"

Mala chrapľavý hlas, ktorý bol výnimočný. Počul som ho ešte predtým, keď mi ich otvorila, tak som zbadal ženu nízkeho vzrastu. Mohla mať tak niečo cez meter a pol. Bola ešte nižšia ako bola Raven.

Pichlo ma pri srdci.

Len tak som odišiel o Raven. Len jedno rozptílenie a ja som mu podľahol. Odišiel som od nej, zatiaľ čo ona je niekde úplne inde ako ja teraz. Dúfam, že sa jej nikto nedotkol, lebo ak áno, tak ho vlastnoručne zabijem. Mrzí ma to, čo som jej spravil. Je tam sama, a ja ju nedokážem ochrániť. Chýba mi a to som preč len malú chvíľu. Chýba mi jej úsmev, jej pery, jej krásne oči, ktoré boli kedysi modré a červené, no tá oriešková farba je aj tak krajšia. Chýba mi jej dotyk, jej vlasy farby dreva či hocičo na nej. Chýba mi Raven. Nedokázal by som si bez nej predstaviť život, lebo to ona, práve ona mi do života priniesla svetlo a nádej. Je moje všetko.

Ale späť k téme.

Tá žena mala čierne vlasy ako havranie perie. Tmavé a nebolo tam ani náznaku po tom, že by tam bol čo i len jeden sivý vlas. Nepôsobila staro. Priam z nej sršal život, zato oči mala bez života. Boli bez farby. Úplne priehľadné ako číre sklo, a ja som pochopil, že je fakt slepá. Na sebe mala dlhé šaty, ktoré vyzerali ako z inej doby. Skôr mi to pripadalo ako sutana alebo ako sa to povie. V každom prípade jej siahali až úplne po zem. Boli voľné, no pás jej obopieral tmavý tenký opasok, ktorý bolo vidno iba vtedy, ak sa nejako rýchlo pohla. A čo na nej bolo najzaujímavejšie, nemala topánky. Áno normálny človek by si myslel, že keď je doma, tak je to v pohode, avšak podľa mňa to súviselo s tým, že bola slepá. Na pohľad bola veľmi pekná, no nemal som od nej nič. Ani jedinú črtu sme nemali podobnú. Asi sa viac podobám na ot...

,, Tak načo ste tu prišli ? Čo ťa sem privádza Nicolas ?"

Ako to, že vie moje meno ?

Zaskočilo ma to, že aj napriek svojmu hendikepu dokázala určiť kto som. Zaujímalo ma, ako to dokáže. Ke vynikajúca. Prišla mi ako veštica, no tie tak v tomto svete nevyzerajú. Sú škaredé a staré. Koža im ovísa všade. Či na krku alebo na rukách. Ona bola iná.

,, Ako ste to vedeli ?"

Prehovoril som k nej s úctou, no stále mi nešlo do hlavy jedno. Hlas mala úplne iný ako mala mama. Chrapľavý a taký drsný. Chápem, že ľudia sa menia a hlas starne, no toto určite nemohla byť ona, no aj tak som sa k nej správal milo.

,, Viem veľa vecí. Celkom si vyrástol. Pamätám si ťa ako malého chlapca, ktorý sa rád špáral v nose. Teraz je už z teba chlap,"

Vedela toho naozaj veľa. Asi ma poznala, keďže o mne vedela aj takéto veci. Musel som sa pousmiať, aj keď to nebolo práve najkrajšie.

Doberala si ma a mne sa to celkom páčilo. Správala sa ku mne stále ako k malému. Všimol som si ako kútiky svojích pier rozšírila do jemného úsmevu.

,, No tak to ste ma videli asi dávno,"

Zasmiala sa. Skrčila nos a na čele sa jej objavilo pár vrások, na lícach ich mala tiež a bolo vidno, že sa rada smeje. Chytila sa za brucho a hrudník sa jej jemne nadvyhoval popri tom, ako sa smiala. Stále stála vo dverách, zatiaľ čo ja som stál stále vonku. Čakal by som, že ma pustí dnu, no ona to zjavne nemala v pláne. Bola iná. Aj napriek tomu, že bola slepá, si život užívala. Niekto by to neprekusil, no ona si už zjavne zvykla a nerobilo jej žiadny problém žiť aj bez zraku.