Hybrid II.

Izba

Raven

Moja izba bola krásna. Nič lepšie som si ani nemohla priať. Akurát mi vadia strážci pred mojimi dverami. Už som na nich aj skúšala nejaké oblbováky, ale nepomohlo. Stoja tam, akoby som bola nejaký vzácny poklad. Ten pán vo fraku sa volá Ervín. Trošku divné meno a to hovorím na čo sa volám Raven-havran. Úžas. No nič.

Večer sa koná moje uvítanie a mám sa pekne obliecť.

Odkiaľ mám však zobrať šaty ?

A pohľad mi hneď spadol na skriňu, ktorá sa predo mnou črtala. Rozhodla som sa ju otvoriť a skoro som odpadla (zase). Bolo tu kopu šiat a oblečenia, no najviac sa mi páčili bordové šaty na ramienka. Vytiahla som ich a boli ešte krajšie, ako som si myslela.

Vedľa skrine sa nachádzal botník s topánkami a v rohu som mala malú skrinku. Šla som ju teda otvoriť, ale bola skoro prázdna. Bola tam len stará drevená šperkovnička. Sfúkla som z nej prach a pomali ju otvorila. Bolo tu kopu šperkov, a každý jeden bol niečim zaujímavý. Avšak jeden bol čímsi iný. Vzala som ho do ruky a rozžiaril sa. Neviem, čo to malo znamenať, ake rozhodla som sa preň. Cítila som jeho energiu a silu. Mala som tušenie, že k sebe patríme. Trošku klišé, ale myslím, že to tak je.

V strede náhrdelníku bol veľký zelený drahokam. Bude to spolu perfektné, ale niečo tomu chýba.

Topánky.

Podišla som k botníku a otvorila ho. Topánok tu veľa nebolo, ale niečo si aj tak vyberiem.

Vo svojej izbe som mala nejaké dvere. Za nimi bola kúpeľňa. Chápete ? Konečne sprcha. A nie hocijaká. Bola tu aj vaňa aj spracha. Rozhodla som sa pre sprchu. Neviem, ako dlho mi to bude trvať, ale sprcha je rýchlejšia. Neváhala som a hneď, som sa vyzliekla. Pustila som si teplú vodu a užívala si teplé kvapôčky, ktoré mi uvoľňovali svaly. Tento pocit je na nezaplatenie. Vo fľaštičkách boli nejaké veci na sprchovanie. Iba podľa vône som rozlýšila šampón od sprchového gélu. Keď som dokončila svoje umývanie, tak som si okolo tela omotala ručník. Vyšla som z kúpeľne a šla naspäť do izby.

Ešte mi toho treba veľa stihnúť. Šla som znova do šperkovnice a našla náušnice, ktoré sa skvelo hodili k náhrdelníku. Taktiež som si všimla aj ihlicu, ktorú ešte dnes použijem. Všetko som si položila na posteľ a pozerala som sa na to. Topánky som si už vybrala tiež, ale asi sa v nich zabijem. Šaty sú dlhé až po zem, takže si predsa len vezmem moje čižmy.

,, Smiem vojsť ?"

Ozval sa niekto za dverami. Podľa hlasu som usúdila, že to bude muž a bude ešte mladý.

,, Samozrejme,"

Otvoril si dvere a vošiel dnu. Dosť divne sa na mňa pozeral. Ústa mal pootvorené a na tvári sa mu črtal úškrn. Snažila som sa prísť na to, kam sa pozerá a až teraz mi to došlo.

Stála som pred ním len v uteráku.

,, Čo sa deje ?"

Musela som to celé nejako zachrániť. Muž sa spamätal a konečne sa mi pozeral do očí a nie na moje odhalené nohy. Ak mám pravdu povedať, tak som sa cítila ako nahá. Aj keď som pod uterákom mala nohavičky, tak mi to prišlo divné. Toľko z môjho tela nevidel ani Nicolas.

Ach prečo mi stále vŕta v hlave ? Prečo ho stále tak milujem ? On si na mňa aj tak nepamätá. Nemá to zmysel. Určite teraz niekoho preťahuje a užíva si jej spoločnosť. Cíti sa voľný a môže si robiť, čo chce. Nie sme spolu, tak nechápem, prečo ho mám stále v hlave.