Hybrid II.

Peklo na zemi

Raven

To, čo som uvidela mi vyrazilo dych. Mars bol v ľudskej podobe. Ľudia kľačali na kolenách a on si vyberal obete pre svoje potešenie. Mala som chuť vykríknuť, no to by prezradilo našu identitu. Musela som byť potichu ako sa len dalo. Strážca vedľa mňa mi priložil prst k ústam.

,, Nicolas, kde si ?"

Nie. Vedela som, že tu príde kvôli nemu. Určite s ním má nejaké plány, ktoré nebudú dobré. Pokúša sa zničiť tento svet a potrebuje na to jeho pomoc. Nicolas sa mu nevydá nikdy. Vie, že keby áno, tak to bude mať dopad na celé ľudstvo.

Nikto sa neozýval. Všetci naokolo boli ticho a Praeditus kráčal pomedzi ľudí. Už teraz sa tvári akoby mu tu všetko patrilo. Prechádzal okolo nich ako keby boli vzduch. Jednému zo študentov stúpol na nohu.

,, Au !"

Vykríkol. Praeditus vytiahol dýku a prešiel mu čepeľou po jeho hrdle. Zmrazilo ma. Nevedela som si ani predstaviť čo sa bude diať ďalej. Pravdupovediac som si to predstaviť ani nechcela. Bála som sa, čo by mohlo nastať.

,, Povedal si niečo ?"

Jeho hlas bol hrubý a temný. Presnejšie tajomný. Čepeľ sa stále dotýkala chlapcovho krku a on nemal ani najmenšie poňatie o tom, čo sa deje. Bol ticho, no na jeho mieste by som tiež nevedela povedať či odpovedať mám alebo nie.

,, Tak povedal si niečo ?"

Dýka bol ešte viac pritisnutá k jeho krku až ním myklo.

,, Nie, pane"

Sklonil hlavu k zemi a pohľadom skenoval pohyb trávy pod ním. Cítila som z neho to napätie, lebo som mu čítala myšlienky. Myslím, že to ucítil, lebo sa otočil mojím smerom, no ja som sa len skryla za stĺp, aby ma nebolo vidno. Presnejšie ma za ten stĺp zatiahol strážca. Pozrela som na neho, lebo som nevedela, čo si mám o tom myslieť.

,, Ja som niečo počul, takže mi hneď povedz, čo si vykríkol, alebo ťa jednoducho zabijem a pravdu sa už nikdy nedozviem. Alebo mám aj lepší nápad. Môžem sa pýtať ostatných, čo si povedal, no bojím sa o to, že by tu niekto prišiel o život, ale záleží to len na tebe,"

Mrazilo ma z toho, čo vravel. Na jednej strane chce mať armádu z nás, no na druhej strane nás všetkých ide pozabíjať.

Neviem sa ani spojiť s Nicolasom. Možno si chcel jednoducho blokovať myseľ, aby ho jeho vlastný otec nenašiel. Potrebujem vedieť kde je. Potrebujem cítiť jeho blízkosť. Potrebujem cítiť jeho tlkot srdca pod mojím zovretím. Potrebujem jeho objatie a proste jeho. ON je ten, ktorý to tu celé môže dať do poriadku.

,, Povedal som au,"

Šepol potichu.

,, Takže au, vravíš ?" To si asi nezažil poriadnu bolesť,"

Toto neznie dobre. Začal sa k nemu približovať a znova mu priložil dýku ku krku. Tá dýka mi bola nejako veľmi povedomá, no neviem si spomenúť odkiaľ. Mám pocit, že som ju už niekedy videla, ale nepamätám si na to.

,, Chlapče, teraz zažiješ bolesť,"

Dýkou mu pomaly prešiel od hrdla až na hruď tak, že mu rozpáral košeľu. Jeho obnažená hruď sa dvíhala nepravidelne. Dýchal zhlboka a srdce mu tĺklo ako o preteky. Dýka sa mu zarývala do kože až pokým neprebodla jeho miesto, na opačnej strane srdca.

,, Toto si zapamätaj. Neumrieš, no chcem, aby si sa naučil poslušnosti. Odteraz si mojou ľavou rukou. Prepáč za to, ale Nicolas bude samozrejme mojou pravou rukou, čo mi pripomína, že sa tu stále niekde ukrýva.."