Hybrid II.

Mesto duší

To čo urobil, mu nezabudnem. Úplne ma zničil. Dvere jeho izby sa zavreli. Stráže čakali kým sa vzdialim. Čo najrýchlejšie som bežala do svojej izby. Stisla som kovovú kľučku a následne som zabuchla dvere s veľkým rachotom. Bolo mi to úplne jedno. Oprela som sa o dvere a pomaly som sa zviezla až k zemi. Nohy som pokrčila a objala som sa rukami. Hlavu som si zložila ku kolenám tak, aby mi nebolo vidno do tváre a moje hnedé vlasy iba napomáhali tomu, aby to tak bolo.

Začala som plakať. Prišlo mi to totižto strašne ľúto, že som sa nedokázala nijako ubrániť. On do mňa rýpal a ja som s tým ani nemohla noč spraviť, pretože dobre viem, že je niečo viac ako ja. On môže všetko, čo sa mu zachce, no ja takúto moc nemám. Strašne ma to vytočilo.

Nicolas odišiel a nechal ma tu samú. Na jednej strane chcem, aby tam našiel to, čo hľadá. Viem, že v tom bude určite nejaký háčik, ale chcem pri ňom stáť aj v dobrom aj v zlom. Nechcem mu udávať hranice ako nejaká diktátorka. Chcem mu poskytnúť aj slobodu. No na druhej strane chcem, aby ostal pri mne. Mám väčšiu istotu, keď je pri mne. Je mi lepšie a on mi pomáha. Stačí, keď sa na mňa usmeje a ja mám lepšiu náladu. Stačí mi tak málo.

Zavzlykala som.

Nie je tu. A možno už ani nebude. Možno odíde preč na miesto, ktoré je odo mňa ďaleko a ja tu ostanem sama. Bojím sa samoty. Vždy som mala pri sebe nejakých ľudí, ktorí boli pre mňa oporou. Určite to má každý. Ja sa bojím, že ma bude čakať v meste duší. Je to len metafora. Nikto nevie či je to skutočné miesto. Vraví sa, že ak telo zomrie, tak jeho duša poputuje tam. Bojím sa, že jeho sa tam dostane predčasne.

*******

Prišla som do haly tak, ako mi bolo povedané. Mala som so všetkého taký zlý pocit. Kolená sa mi triasli pri každom jednom kroku, čo som urobila. Nevedela som, čo mám od tohto očakávať. So živlami treba ísť pomaly. Aj v jednej knihe, čo som nedávno čítala sa to písalo. Hrozí tu riziko, že ak na to budem príliš tlačiť, tak sa mi táto schopnosť vytratí. A nie len táto. Vytratia sa mi všetky. A to ja nechcem.

Mala by som jednoduchší život, to áno, no neviem si to ani predstaviť. Radšej som sa nad tým prestala zamýšľať.

Do haly prenikalo stále svetlo, ale nebolo už také intenzívne ako je cez deň. Nebola noc. Vonku sa pomaly stmievalo. Hrozilo, že domov pôjdem potme a sama. Nemám rada tmu. Vždy keď si aj idem ľahnúť tak hjeď potom ako zhasnem svetlá skočím do postele a zavriem oči. Už som si aj zvykla, že svetlá zhasínal Nicolas a potom ma objal, no teraz tu nie je. Čelím sama všetkému, čo sa tu deje, a on o tom ani nevie.

Do haly vstúpil vládca. Dvere sa s veľkým buchotom zavreli. Ponaly kráčal dole cez uličku medzi sedadlami. Sledovala som každý jeden jeho krok. Počula som jemný tlkot jeho srdca. Po každom jednom schode sa ku zvyšovala intenzita bitia. Dosť ma vyľakalo to, že to počujem. Že to cítim. V žilách mu prúdila obyčajná krv. Nijako zvláštna. Priam mi až prišla obyčajná.

Čo ak nemá žiadnu moc ?

Už bol takmer pri mne. Ľahko kráčal po tmavočervenej antuke. Prach sa víril v smere jemného vánku. Oranžový prášok sa priam rozplýval vo vzduchu.

,, Takže predsa si tu,"

Začudoval sa.

Prihovoril sa mi jemným hlasom, a vyzeralo to tak, ako by mi sni neveril, že prídem. Po tom, čo mi povedal sa úprimne čudujem, že som tu. Úplne ma rozhádzal zvnútra a ja som mala problém si to tam upratať.

Hlava je jedno. Rana do hlavy sa dá opraviť, no rana do srdca nie. Tá sa pomaly hojí, alebo umiera aj telo.

Musela som v sebe nabrať všetkú silu, aby som sa mu ešte vedela pozrieť do očí. Ja neviem, čo povedať. Neviem, čo si mám myslieť. Cítim sa taká prázdna. Nemám nikoho iného. Iba jeho. Dobre, mám aj rodinu, no tú nemôžem vidieť. Je to horšie, ako keby som ich nemala vôbec. Zmierila by som sa so smrťou, no takto ma to trápi oveľa viac. Žijú. Viem, že sú nažive a že stále dýchajú kyslík, no sú sko hmla. Nie sú pre mňa hmotní. Sú pre mňa nedosiahnuteľný.