Cez prekážky, ku hviezdam

6. Prvé rande

1.8.2017
Včera som celý deň, nemala na nič čas, stále som niekde bola. Nenašla som si ani 15 min. niečo si sem napísať, ale dnes si to vynahradím.
Takže, napíšem tu, aj niečo zo včerajška.

31.7.2017
Len tak, dávam do pozornosti že polka prázdnin je už za mnou, nebola som ani na dovolenke a vlastne nikde. Veď nečudujem sa. Rodičia sú stále v práci a mňa s kamarátmi, pustiť nechcú. Vôbec sa neteším, do novej školy. Bojím sa, aký tam bude kolektív, čo ak to bude horšie, ako na našom gymnáziu? Ach, to je asi už jedno. Ale vrátim sa k tomu včerajšku, bola som na káve s Leom. Vôbec to nedopadlo podľa mojich predstáv.

15:30 – pred kaviarňou
Veľké objatie od Lea „Ahooj Em, boože tak dlho sme sa nevideli, už si mi aj chýbala." Uškrnula som sa a ironicky odpovedala. „Noo, hej aj ty mne." Ale nedoplo mu, že to bola irónia.

„No poď, ideme dnu." Vyzval ma. Vzadu úplne v rohu, bol menší stôl sadli sme si tam, aby sme nemuseli byť každému, na očiach. „Ema? Čo si dáš? Presso s mliekom, bez cukru, ako vždy alebo?"

„Jasné, že to. Vidím, že si stále pamätáš, akú kávu pijem." Usmiala som sa naňho Leo sa usmieval celý čas.
„Samozrejme, že si to pamätám, kto by zabudol na naše každodenné ranné kávy, pred školou. A čo ako sa ti darí? A prepáč mi to s tým čo sa medzi nami stalo, zavolal som ťa hlavne kvôli tomu, lebo som sa ti chcel ospravedlniť prepáč, že som potom bol k tebe taký hnusný."

„No darí sa mi celkom dobre a v pohode nehnevám sa, je to už za nami, takže zabudnime na to."
Leo sa prisunul ku mne bližšie a chytil ma okolo pásu. „Noo a čo keby, sme začali všetko odznova?"

Trošku som sa od neho odtiahla.. „Odznova? Ako to myslíš?"
Zrazu sa Leo na mňa nalepil a dal mi pusu na ústa, ani neviem prečo, ale vôbec som sa nebránila a bozky som mu opätovala. Bolo to proste také, vrátili sa mi všetky spomienky s ním. To, ako sme stále spolu blbli, chodili spolu na kávy, o všetkom sme sa rozprávali. Bol mi oporou, keď mi bolo najhoršie občas som mala pocit, že ho mám radšej, ako kamaráta. Ale nechcela som si to priznať. Ešte stále mám z neho, zmiešané pocity. Keď sme sa bozkávali, zrazu mi začal zvoniť mobil volal mi Kiko. Zavolal mi práve včas.

„Ahoj Em, neruším?"
„Ahoj, nie nerušíš potrebuješ niečo?"

„Noo chcel som sa opýtať či dnes určite nemáš čas."
„Prepáč, ale dnes určite nie prečo?"

„Aha, tak nič a zajtra by si mohla?"
„Noo zajtra môžem, čo už ti chýba mikina?"

„Nie, skôr mi chýbaš ty."
Čo povedal? Dobre som mu rozumela, rozprával sa so mnou, ja mu chýbam? „Čože?"

„No, že mi chýbaš a zajtra, keď pôjdeme von mikinu  mi nosiť nemusíš, nevolám ťa kvôli mikine ale chcem ťa pozvať na rande."
Ja sa asi zbláznim najkrajší chlapec, akého som kedy stretla, pozval mňa Emu Corrnerovú na rande a ja tu sedím s Leom, bože cítim sa hrozne... „Aha, dobre tak platí a kam chceš ísť? Aby som vedela, čo si mám obliecť."

„Pre mňa za mňa príď aj v teplákoch, mne sa páčiš vo všetkom a kam pôjdeme ti povedať nemôžem, bude to prekvapenie zajtra ti ešte zavolám. Ahoj."
Ani som nestihla odpovedať a zložil.. Leo sa na mňa čudne zapozeral.

„Kto ti volal?"
„Hmm, kamarát."

„Kamarát hej? Nejaká šťastná, si z toho telefonátu nie?"
„A nie je to jedno?"

„Ako myslíš. A kde sme to vlastne skončili?" Zase sa na mňa nalepil a išiel mi dať pusu, no teraz som sa už odtiahla, cítila som sa ako by som Kristiána podvádzala a pritom spolu ani nechodíme.
„Prepáč, ale nemôžem, mala by som už ísť." Ani som nedopila kávu, vstala som a Leovi som povedala, že ma to fakt mrzí a že možno, ešte niekedy, niekam zájdeme.

20:27
Teraz som prišla domov. Bola som sa ešte prejsť, dosť ma vyviedla z miery tá pusa nemalo to takto zase dopadnúť, chcela som si od Lea dať už pokoj. Leo patrí, do mojej minulosti.. Mala by som sa z toho všetkého vyspať..

1.8.2014
Dnes som spala, skoro do jednej. Tak som celý deň čakala kým mi zavolá Kiko.
Zavolal mi až o pol piatej, že o piatej, príde po mňa. Myslela som si, že sa zbláznil, ako sa mám za pol hodinu pripraviť? Idem sa rýchle namaľovať a potom si vyberiem niečo, čo si môžem obliecť. Ako vždy make-up, špirála, ale čo si obliecť? Kam ma vezme? Pôjdeme do nejakej reštiky, alebo sa len tak, prejsť potrebujem niečo neutrálne. Zvolila som čierne kraťasy a viac menej elegantné tričko, celkom to spolu ladilo.

Je za päť minút 7 ešte si rýchle nahádžem veci do kabelky (mobil, peňaženka, zrkadielko) a môžem vyraziť. Práve, keď som schádzala dole schodmi, niekto zazvonil. Otvorila som a bol to Kiko. Chvíľu na mňa zarazene pozeral a potom koktavo povedal. „A-ahoj si nádherná, môžeme vyraziť?"
„Ďakujem" Z toho komplimentu som sa celá červenala, len som sklonila hlavu, aby to nevidel ale všimol si to lebo dodal, že som veľmi roztomilá, keď sa červenám.

„A už mi povieš, kam ideme?" Som strašne zvedavá, ale on je neskutočný tajnostkár.
„Nie nepoviem ti to, to je tajomstvo. Nechaj sa proste viesť." Chytil ma za ruku a vyrazili sme. Prešli sme fakt dlhú, dlhú cestu boli sme niekde na konci mesta pred nejakým lesíkom, ešte nikdy som tu nebola. Bolo tu nádherné ticho vtáčiky krásne štebotali, bolo počuť len šum listov a praskanie konárikov, pod našimi nohami.

„Ešte ďaleko? Ja už vážne nevládzem." Kiko mi vôbec neodpovedal, len sa na mňa usmial. Pred nami bol taký menší kopec, keď sme naň vyšli ostala som v nemom úžase, nemala som slov. Dole z kopca viedla úzka vyšliapaná cestička, z oboch strán cestičky, lemoval rad farebných kvetov. Za nimi boli nádherné, rozkvitnuté stromy. 

„To-to je nádherné." povedala som a pokračovali sme ďalej v ceste, za veľkým kríkom, ktorý sme obišli, bolo to najväčšie prekvapenie. Lúka plná kvetov, jeden obrovský strom na ňom hojdačka, a za stromom, krásne jazero. Pri strome bol aj malý, drevený stolík a pri ňom lavička. Stolík bol prestretý, bol tam biely obrus na ňom šampanské, dva poháre a nejaké drobnosti na jedenie.

„Stihli sme to, už som sa bál, že neuvidíme ten západ slnka."
„Vaau, Kiko to je nádherné." Kiko ma chytil za ruku prišli sme bližšie k tomu stolu, otvoril šampanské a podal mi pohár. Neodmietla som a napila som sa. S Kikom sme sedeli na lavičke rozprávali sme sa. Nakoniec sme spolu blbli ako malé deti, hojdali sme sa na hojdačke, naháňali sme sa po lúke, zrazu ma Kiko chytil za obe ruky, zadíval sa mi do očí a pobozkal ma. Zacítila som zvláštny pocit v bruchu, žeby toto boli tie motýliky v bruchu, o ktorých každý hovorí? Po tej puse Kiko zvážnel.

„Em? Môžem sa ťa niečo opýtať?"
„No jasné, že môžeš čo také?"

„Jaa neviem, ako začať, od prvej chvíle, keď som ťa stretol si sa mi páčila, vážne ma mrzí to že sme sa zrazili na korčuliach, a že som ti zlomil ruku. Chcel som sa ti za to ospravedlniť, ale netušil som, ako sa voláš ani nič. Bál som sa, že ťa už nikdy nestretnem, ale bol to asi osud, že si Danova sestra a že sa s Danom poznáme, no ale chcel som niečo úplne iné.. Viem, že je to asi priskoro, ale nechcela by si so mnou chodiť?"

Čo? On chce, so mnou chodiť? „Noo Kiko, poznáme sa len chvíľu. Ja neviem." Sklamane sa na mňa pozrel. „Neber to hneď ako nie, tiež sa mi páčiš je mi s tebou super, no ale môžeme to spolu skúsiť."
„Takže to mám brať, ako áno?"

„Noo dajme tomu, že áno." Kiko sa tomu veľmi potešil a hneď na to ma znova pobozkal. Aj keď som si tým vzťahom nebola taká istá, dala som mu šancu. Bolo to moje prvé a najkrajšie rande. S Kikom sa cítim, veľmi fajn. Ale všetko krásne raz musí skončiť, Kiko nám našu romantiku prerušil tým, že by sme už mali ísť, lebo cesta domov je ďaleko a už sa stmieva. Pomaly sme sa pobrali.

„Tie všetky veci nechávaš tu?" vyzvedala som trošku, veď tu má poháre misky a tak. „Áno, nebudem to teraz, ťahať domov. Zajtra tu skočím s ocom a všetko pozbieram."

„A ako si to tu, vlastne našiel?"
„Keď som bol menší, chodili sme s ocom na huby a toto, sme tu raz objavili. Stále, keď sme s ocom, išli na huby zastavili sme sa tu. Časom sme tu spolu spravili ten stôl, hojdačku a trávili tu spolu čas, lenže už sme tu neboli spolu, skoro päť rokov oco má novú prácu, tak nemáme na seba čas. A keď sa chcem odreagovať, alebo mám zlú náladu, tak tu stále chodím." Kým sme sa vyrozprávali boli sme už pred mojím domom museli sme sa rozlúčiť. Kiko ma jemne objal a pobozkal ma. Znova tie motýliky v bruchu, ešte mi poprial dobrú noc a odišiel.