Cez prekážky, ku hviezdam

26. .....

Za pár minút prišiel Vlado, sedela som na lavičke, rozmýšľala som nad Kikom a plakala som... „Ema čo sa ti stalo? Spravil ti niekto niečo?!"
„Kiko..."

„Čo? Čo, sa mu stalo?"
Vlado asi nevedel o tom, že sa prebral.. „Nie, nič sa mu nestalo on prebral sa, ale nepamätá si ma netuší kto som."
„Em, to mi je fakt ľúto, neboj všetko bude v pohode." Vlado ma objal a ja som sa rozplakala ešte viac bol to vodopád sĺz veľmi ma to trápilo. .

Nezmohla som sa, na žiadne slová, len som stále plakala a Vlado ma držal v objatí.. „Neboj sa všetko bude v poriadku ,on si určite spomenie. Neplač, som tu pre teba." Kiež by mal pravdu a čo ak si nespomenie, čo potom? Bude sa chcieť Kiko so mnou naďalej baviť, alebo budem musieť naňho zabudnúť? Ešteže, tu mám Vlada aspoň on ma teraz podrží v tých hrozných chvíľach.

Pomaly som prestala plakať a Vlado ma stále utešoval. Nechcelo sa mi už sedieť na tej lavičke, tak sme sa išli trošku prejsť..
S Vladom sme sa celý čas rozprávali, snažil sa ma vypytovať na všetko možné, len aby som nemyslela na Kika no veľmi sa to nedarilo. Každá vec, Každá veta mi pripomínala Kika. Aj tie prechádzky po parku mi pripomenuli to, ako som sa tadiaľto prechádzala s Kikom držal ma za ruku, stále ma pusinkoval a hovoril mi ako ma ľúbi, ale teraz si nič z toho nepamätá.

S Vladom sme sa prechádzali fakt dlho až mi z toho vyhladlo. „Vlado ja už asi pôjdem domov, som trošku hladná."
Vlado mi hneď dal super návrh. „A čo keby, sme sa šli niekam najesť?" Neni to zlý nápad, ale uvedomila som si, že už pri sebe, nemám žiadne peniaze, tak som to musela odmietnuť. „No ja neviem radšej sa najem asi doma."

„Ale Em, nevymýšľaj poď pozývam ťa, to nemôžeš odmietnuť." No keď pozýva tak to sa vážne neodmieta, veď jeden obed/večera ma nezabije a aspoň sa možno odreagujem..
„Tak fajn, že si to ty a kam pôjdeme?" Vlado sa na chvíľu zamyslel a hneď odpovedal. „Pôjdeme do jednej super reštiky, určite ti tam bude chutiť a nie je to ani veľmi ďaleko." Super tak môžeme vyraziť.

Vlado asi nepozná slovo ďaleko lebo to bolo fakt ďaleko kým sme došli pred reštiku, tak ma skoro prešiel aj hlad, ale stálo to za to. V reštaurácii bolo fakt pekne sadli sme si k stolu pre dvoch, vzadu v miestnosti bolo tam celkom útulne. Prišiel k nám čašník podal nám jedálny lístok a s Vladom sme si vyberali jedlo nevedela som ,čo si mám dať. Alebo do akej ceny môžem ísť a bolo mi trápne, pýtať sa to Vlada. Ale nakoniec som sa ho opýtala, že čo si dá on odpovedal, že si dá asi nejaké mäso alebo čo, ale ešte sa nerozhodol.

„Ak by som ti mohol poradiť majú tu úžasné špagety  a pokiaľ viem, tak ty máš rada špagety však?"
„Odkiaľ to vieš? Špagety milujem."

„Ja viem proste veľa vecí." Medzi tým prišiel čašník ja som si dala tie špagety a Vlado si dal kurací steak. Kým sme čakali na jedlo bavili sme sa o blbostiach a ja som celkom pozabudla na Kika, padlo mi to vhod aspoň som kvôli tomu nemala zlú náladu.. Potom nám priniesol čašník jedlo, špagety vyzeral úplne výborne a chutili ešte lepšie Vladov steak tiež vyzeral mega asi tu začnem chodiť častejšie. Ako tak som jedla špagety Vlado si zobral vidličku a zobral si z mojích špagiet. S úsmevom a zodvihnutým obočím som sa naňho pozrela. „Čo? veď musím ochutnať či nemáš náhodou lepšie jedlo, ako ja." dodal

„No Vlado nepoteším ťa, ale určite sú moje špagety lepšie." O
chutnal ich a hneď zahlásil.
„Určite nie môj steak je lepší na ochutnaj." Odkrojil z neho napichol na vidličku a hneď mi mäso strčil do úst. Bolo veľmi dobré, ale na moje špagety určite nemalo. Špagety sú proste špagety. S Vladom sme pomaličky jedli, rozprávali sme sa, smiali a všetko okolo toho. Dni strávené s ním mi vážne dodávajú chuť, do života nemyslím stále na Kika a aspoň trošku mi zlepšuje náladu.

To, že Kiko bol v kóme, bolo pre mňa fakt hrozné ale to, že nevie kto som je ešte horšie, ale radšej na to už nemyslím nechcem si pokaziť náladu. S Vladom sme pomaly už dojedali, vypýtal si účet zaplatil a mohli sme ísť pomaly domov. Bolo už celkom dosť hodín vonku sa stmievalo a ochladilo sa, ja som mala na sebe len tričko. Vlado mal mikinu tak mi ju požičial, pripomenulo mi to začiatky s Kikom tiež mi dal svoju mikinu, keď mi bola zima. Cesta domov bola dlhá a nekonečná, ale po čase sme boli už skoro pred mojím domom. Pomaly som si vyzliekla mikinu podala som ju Vladovi do rúk poďakovala za ňu a samozrejme aj za večeru.

Zastali sme pred domom a prišiel čas na lúčenie. Vlado sa pomaly približoval ku mne a mala som pocit, že ma chce znova pobozkať ale ja som to nechcela, už vážne stačilo hneď som sa od Vlada odtiahla. „Prepáč ale nie." Len som ho objala odišla som.. Ešte som sa otočila Vlado tam stál a pozeral sa na mňa, pekne sa usmial a zamával mi úsmev som mu opätovala a odmávala som mu. Vošla som dnu a nikto tam nebol no jasné rodičia v práci a Dano určite s Nikou. Lenže bolo už asi desať hodín ja som z celého dňa bola veľmi unavená, tak som išla pomaly spať ani sa mi nechcelo čítať knihu. Pre istotu som si ešte pripravila veci, na ráno do školy, keby som náhodou zaspala, aby som zase nemusela vyhádzať celú skriňu a išla som spať...