Cez prekážky, ku hviezdam

20. Chýbaš mi..

7:20
Ráno ma zobudil Maxo, začal mi škrabať na dvere, asi chcel ísť na prechádzku, ale mne sa nechcelo no musela som sa prekonať. Bola som skoro týždeň preč. Určite s ním nikto na prechádzky nechodil. Otvorila som dvere a Maxo, na mňa vyletel aj s vodítkom v papuli mala som pravdu, že chce ísť na prechádzku. Prezliekla som sa, umyla si zuby tvár naraňajkovala som sa a mohli sme ísť na prechádzku. Keď som išla po našej ulici stretla som Tomáša.

„Ahoj Em, dlho sme sa nevideli. Už je ti lepšie?"
„Ahoj, no áno som už v pohode, ale mohol si sa ma to prísť opýtať ,ako dobrý kamarát aj do nemocnice."
„Prepáč, ale stále som nevedel či sme už udobrený alebo nie, nechcel som ťa rozčuľovať alebo čo."

„Keby sa stalo niečo, také tebe a aj keby sme boli pohádaný, na smrť určite by som ťa prišila pozrieť, lebo by ma zaujímalo, ako sa máš alebo by som sa ti aspoň ozvala."

„Em, fakt ma to mrzí ja, ja som nenabral odvahu ísť za tebou, som rád že si v poriadku vážne mi to je ľúto vidím, že si naštvaná radšej už pôjdem."
„Ako chceš čau." Otočila som sa a išla som preč nehnevám sa naňho ale je mi to ľúto prišiel ma pozrieť hocikto ale to, že môj najlepší kamarát mi ani nezavolal, ako žijem tak to ma fakt mrzí.. Kašlem na to radšej nech už sú dva poobede a ja môžem ísť pozrieť Kika. No ale na to si budem musieť počkať ešte štyri  hodiny. S Maxom som sa prechádzala asi hodinu myslím, že mu to stačí a môžeme ísť domov.

Keď sme prišli domov bol u nás Vlado. No jasné, ako vždy zistila som to podľa jeho topánok na chodbe, už mi lezie na nervy prišiel, akože za Danom a bude otravovať mňa.. Radšej ani nejdem do izby nech nevie že som doma. No ako naschvál vojdem do obývačky a Dano s Vladom hrali hry na X-boxe, len som im pozdravila a išla som si do kuchyne, zobrať niečo jesť.

Dano mi odzdravil no Vlado iba pozrel na mňa a nič nepovedal. Žeby sa hneval za ten včerajšok alebo čo? Veď nič zlé, som mu nepovedala, ale ako chce lepšie pre mňa keď sa nebudeme baviť. V chladničke sme nemali skoro nič, sama sa najesť niekde nepôjdem a pizzu si objednávať nechcem dnes budem asi hladná, alebo zavolám Nike ona so mnou určite pôjde.
„Čau Nika, čo robíš? Nechceš ísť na obed?"
„Ty si už doma? Prečo mi nikto nič nepovedal?"

„Noo ja som si myslela, že ti to povedal Dano či nie?"
 V telefóne nastalo ticho.
„No Dano, pôjdeme na ten obed a porozprávame sa." Zložila.

Pohádali sa s Danom alebo čo? Zdalo sa mi byť podozrivé, že Nika ešte nebola u nás, ani nič veď inokedy bola pri Danovi celé dni. No nič prezlečiem sa a môžem vyraziť. Obliekla som si džínsové kraťasy, biele tielko a tenisky Maxovi som ešte dala vodu do misky a išla som za Danom. „Dano, idem preč ak niekam pôjdeš kľúče mi odlož no vieš kde. Čaute"

„Ok, Ok odložím čau." Pochybujem, že si bude pamätať, čo som povedala bol taký zažratý do tej hry a Vlado opäť neodzdravil, teraz na mňa ani nepozrel a viem, že ma počul. Čo je to s ním?
S Nikou sme sa stretli v reštaurácii vošli sme dnu a objednali si. Chvíľku sme sedeli ticho no začala som tému. „Nika?"
„Áno?"

„Pohádala si sa s Danom alebo čo?"
Sklopila zrak.
„No hej, dali sme si pauzu vraj Dano, potrebuje trošku viac priestoru."
Čo mu šibe? Aký priestor, veď sú spolu sotva dva týždne.
„A to už prečo?"
„Noo, že stále sme spolu a že som preňho až príliš dobrá, a neviem čo všetko."

„Čo je debil? ja sa s ním, o tom porozprávam, že čo robí za hlúposti."
„Si zlatá, ale nemusíš ešte bude hovoriť, že ti vešiam naše problémy na nos."

„Noa čo, nech sa sťažuje mne je to jedno, si moja kamarátka a ja to vybavím."
„Ako, chceš a čo, ako sa má Kiko?"

„No je na tom stále rovnako, dnes idem za ním."
„Ešte stále sa neprebral? Ak chceš môžem ísť s tebou."
„Prepáč ale radšej nie, chcem byť s ním sama."

S Nikou sme sa ešte rozprávali, naobedovali sme sa a bolo skoro pol druhej môžem sa pomaly vybrať do nemocnice. S Nikou sme sa rozlúčili a mohla som ísť za Kikom. Už sa teším keď ho znova uvidím dúfam, že je na tom lepšie. Dorazila som do nemocnice ešte neboli 2 ale sestrička ma za ním pustila. Nič sa nezmenilo Kiko bol stále rovnaký a jeho stav sa nezlepšoval ani nezhoršoval bojím sa oňho. Chytila som ho za ruku a ako vždy, začala som sa k nemu prihovárať. „Láska, kedy sa už preberieš? Prečo, mi toto robíš? Prečo, ma nechávaš takto, trápiť sa? Chýbaš mi chcem, aby si bol znova v poriadku, chcem ťa mať pri sebe a pre seba. Ľúbim ťa."

 
Dala som mu pusu na čelo a tak som celý čas sedela pri ňom a premýšľala som. No čas s ním ubiehal veľmi rýchle prišla za mnou sestrička, že o chvíľu končia návštevné hodiny. Spomenula som si na Stelu možno je ešte tu rozlúčila som sa s Kikom a išla som sa na ňu pozrieť. Bola tu. Prišla som k nej na pár minút a porozprávali sme sa. Zajtra ju púšťajú domov a môžeme ísť potom spolu von už sa na to teším. 

Keď som prišla domov, Vlado už u nás nebol. Išla som k Danovi pokecať si s ním o Nike. „Dano? Mám na teba otázku, čo je s Nikou? Je nejaká čudná, pohádali ste sa alebo čo?"
Nechcela som mu povedať že mi Nika všetko vykecala.
„No, dali sme si pauzu."

„Prečo, spravila ti niečo?"
„Niee, ale mám pocit, že je pre mňa až príliš dobrá, nezaslúžim si také dievča. Bojím sa, že ju časom nejako sklamem. Dali sme si zatiaľ pauzu."

„Dano. Vieš, že ťa ľúbi a aj ty ju. Neboj sa nijak ju nesklameš. Hlavne sa s ňou nerozchádzaj ani nič podobné. Pretože to potom budeš ľutovať."
„Porozmýšľam o tom ďakujem za radu si super sestra."

„Ja viem tiež by som chcela takú sestru."
„Si trápna vieš o tom? A idem s chalanmi von nepridáš sa?"

„Prepáč, ale nie nechce sa mi." Nechcem ísť von, určite tam bude Vlado a no, nechcem ho znova vidieť začnem sa mu asi tiež vyhýbať . Išla som do svojej izby, sadla som si na posteľ a nudila som sa neviem čo mám robiť, na stolíku som mala položenú knihu, ktorú som začala čítať asi pred dvoma mesiacmi no nejako ma to prestalo baviť pustím sa do čítania.

Knihu som čitala fakt dlho, v najbližšej dobe zájdem asi do knižnice, ale som už unavená no nemôžem sa od tej knihy odtrhnúť. Vložila som do nej záložku a išla som spať.....

**************************
Každý deň chodím za Kikom prešiel týždeň potom už aj druhý a on je stále v kóme. Bojím sa oňho viac a viac celé dva týždne som nevidela Vlada, neviem čo je s ním asi to myslel vážne že mi dá pokoj.

Ale ten Kiko ma trápi viac je v kóme už asi mesiac lekári mi v poslednej dobe nechcú hovoriť, aký je jeho stav. Čo ak je to vážne, čo ak sa už nepreberie, alebo ho budu musieť odpojiť z prístrojov.. Ja už neviem čo mám robiť asi sa z toho zrútim potrebujem pri sebe Kika veľmi mi chýba....