Cez prekážky, ku hviezdam

29. Prekvapenie

Rýchle som zbehla dole otvorila som dvere a ako som to aj očakávala stál tam Vlado. „Vau si.. si nádherná."
Cítila som, ako som sa začervenala. „Ale Vlado nepreháňaj."

Pousmial sa na mňa. „Dobre vieš, že nepreháňam."
„Radšej mlč, ešte sa obujem a môžeme ísť."
Rýchle som sa obula a vyšla som von, Vlado sa na mňa ešte raz pozrel, od hlavy po päty, usmial sa na mňa, prehodil svoju ruku cez moje plece a niekam, sme šli . 

„A už si sa rozhodla, kam pôjdeme?"
Prekvapene som naňho pozrela. „No myslela som, že ty vyberieš, kde pôjdeme ja po baroch veľmi nechodím, ty sa vyznáš lepšie."
„Som rád, že nechávaš výber na mňa." Len som sa nechala viesť a pomaličky, sme šli tmavými ulicami, cestou sme išli viac menej bez slov, no po čase Vlado prehovoril.

„Kiko sa ti neozval?" skleslo som naňho pozrela. „Nie, mal by?"
„Noo ja volal som s ním a kázal som mu, že by ste si mali ešte raz pohovoriť povedal mi, že sa ti možno ešte ozve, len si to musí premyslieť."

„Aha, tak neozval sa mi a podľa mňa, ani neozve veď má Stellu, mňa si nepamätá , tak načo sa mi bude ozývať?"
Chytil ma za ruku. „Bože Em, neber to tak, Stella je už raz taká, nakecala mu niečo a bude mu tie blbosti rozprávať dookola, neboj sa Kiko si ešte spomenie."
Vlado je divný, čakala by som od neho skôr, že ma bude nejako baliť, alebo sa bude snažiť využiť to, že Kiko je teraz so Setllou, lenže on ma stále utešuje tým, že si Kiko spomenie. „Len aby si nespomenul, keď už bude neskoro."

„Prečo neskoro?"
"To je jedno Vlado." Nechcela som o tom rozprávať, tak som len pozerala do zeme.
„Em, si v pohode?" Bola som ticho, lebo sama som nevedela, či som len som tam stála a mlčala. Vlado podišiel bližšie ku mne a silno ma objal. „Neboj sa, som tu s tebou, všetko sa dá do poriadku."

Oprela som hlavu o jeho hruď a stáli sme tam dosť dlhú chvíľu v objatí. Keď sme sa od seba pomaly odťahovali, Vlado ma ešte raz pevne objal a dal, mi pusu na čelo. „Musíš byť silná, spolu to zvládneme."
Som rada, že mám kamaráta ako je Vlado, a že sa ma snaží podržať, aj v tom najhoršom. 

Za pár minút, sme boli pred tým barom, čo Vlado vybral. Vošli sme dnu a sadli sme si za stôl. „No čo si dáš?"  spýtal sa ma
„Ja neviem, na začiatok niečo také, no neviem. Vyber ty niečo."

„Dáš si napr. pivo? Medzitým si vyberieš niečo, na čo máš chuť."
„Pivo mi veľmi nechutí, ale no skúsiť môžem." Medzitým prišla k nám čašníčka, Vlado objednal a mohli sme začať. To pivo mi veľmi nechutilo, nie som na to zvyknutá, ale po druhom kole išlo do mňa už ako voda, začala som byť dosť dobre naladená a mierne opitá, z čoho sa Vlado smial, lebo som sa opila z dvoch pív.. Po čase sa Vlado zodvihol zo stoličky , šiel k baru a vrátil sa späť. „Načo si tam bol?"

„Nič, len som niečo objednal." Neverím, že objednal ďalšie pivo, veď to nezvládnem. Ani som sa nenazdala a bola pri nás čašníčka aj s pohárikmi. „Čo to je?"

„Vodka alebo chceš niečo iné?" Zapozerala som sa naňho.
„Chceš ma opiť alebo čo? Veď už teraz mám dosť."

Vlado sa zasmial. „Jasné chcem ťa opiť a potom zneužiť, uhádla si." Z chuti sa zasmial bolo mi jasné, že to myslel zo srandy a dodal.. "Ale veď, sme ešte ani poriadne nezačali." No nezačali ako nezačali, ja by som najradšej už skončila.. Vypili sme vodku a zapíjali sme pivom vážne úžasná kombinácia .

Toto pokračovalo, asi ešte dve hodiny vypila som asi "len" sedem poldecákov + pivo a prvý krát, v živote som bola poriadne opitá. Vážne som už nevládala piť, a bála som sa že mi bude zle. Tak sme s Vladom všetko zaplatili a išli sme pomaly preč. „Vlado, ja nemôžem ísť takáto domov. Mama ma zabije." Vážne som nevyzerala najlepšie.