Cez prekážky, ku hviezdam

25. Naozaj sa nepamätáš?

  Rozplakala som sa a v hlave mi len prebehlo „on si ma nepamätá?"
„Kiko? Ty vážne, nevieš kto som?" 
pokrútil hlavou..
„Mrzí ma to, ale nepoznám ťa.. a čo sa stalo, ako som sa tu dostal?"

„No išli sme spolu na motorke a havarovali sme, bol si v kóme skoro mesiac, čo si posledné pamätáš?"
„Ja ani neviem, aký je vlastne deň."

„28.9.2017"
„Čože? To vážne ja si spomínam, naposledy asi na zimu 2016 prečo si nič nepamätám a kto vlastne si?" Znova sa ma tisli slzy do očí on vážne nevie kto som.. „Vieš čo idem radšej po lekárov môžeme sa porozprávať neskôr." Vyšla som z izby a išla som za sestričkami po chvíli prišiel ku mne doktor povedala som mu, že si ma Kiko vôbec nepamätá a nepamätá si ani nehodu, vysvetlil mi, že môže mať dočasnú stratu pamäte, alebo si na niektoré veci nikdy nespomenie vôbec.. Toto ma vážne dostalo, čo keď si na mňa nikdy nespomenie a čo, ak sa so mnou nebude chcieť baviť, ani nič lebo som preňho viac menej, cudzia osoba..

Lekár ma nechal osamote v mojích myšlienkach a išiel za Kikom ja som tam teraz ísť nechcela, nevedela som, čo mu mám povedať, ako sa s ním mám baviť ,alebo hocičo veď netuší kto som. Poprosila som radšej od sestričky pohár vody, sadla som si na stoličku a čakala som, kedy sa objaví doktor. Bol tam celkom dlhú chvíľu možno viac, ako pol hodiny netuším čo tam tak dlho preberali, ale ani som to vedieť nechcela.. Po chvíli, vyšiel lekár z izby, hneď som sa postavila a šla som k nemu.. „No tak, ako pán doktor?"

„Neviem, budeme mu musieť urobiť veľa vyšetrení, nie je 100% isté či si na všetko spomenie, je mi to ľúto... Ale vravel, že ak si ešte tu tak ťa mám poslať za ním." S tou správou ma veľmi nepotešil a išla som za Kikom, pomaly som prišla k dverám a zaklopala som
„Môžem?" pousmial sa. „Jasné poď dnu."

Sadla som si na stoličku vedľa postele a čakala som či sa Kiko bude na niečo pýtať.. „Ešte stále neviem kto si.." nevedela som čo mám povedať napr. že som tvoja frajerka, ale aj tak nevieš kto som tak načo ti to budem hovoriť? Len som sa poriadne nadýchla a začala som. „No volám sa Ema ty si ma volal Em a som tvoja priateľka, alebo bola som neviem, ako sa rozhodneš ty."

Kiko ma chytil za ruku. „Si krásne dievča je mi ľúto, že si ťa nepamätám. Vidím ti na očiach, že ma máš fakt rada ale ja, ja nič necítim, ani neviem čo by som mal cítiť.." Ach zosmutnela som ešte viac ako som bola.. A nemám ho len rada ja ho milujem, ale to mu budem asi zbytočne hovoriť.. „Nemáš nejaké naše fotky alebo čo? Možno si spomeniem." Vytiahla som mobil a začala som mu ukazovať všetky fotky. „Toto je naša prvá spoločná fotka, zobral si ma do lesa na miesto, kde si chodieval so svojím ocom a tak, sme tam začali chodievať my. Toto sú ďalšie a ďalšie tu sme boli u mňa na párty, rodičia odišli preč a my sme trošku oslavovali. Tu sme zase boli na prechádzke s Maxom, Maxo je môj pes veľmi sa ti páčil a toto, to je posledná naša fotka bola spravená, ani ne pol hodiny pred tou našou haváriou.."

  Kiko sa zahľadel na mobil potom mi pozrel do očí. „Ema, ja si nič nepamätám vážne ma to mrzí, boli sme spolu asi veľmi šťastný ale ja, ja neviem. Netuším kto si a na nič si nespomínam." V očiach som mala znova slzy. „Vieš čo, ja radšej už pôjdem nechám ťa, nech si oddýchneš ak chceš, zajtra môžem prísť."

Kiko ma ešte zastavil. „Môžem sa ťa ešte niečo opýtať?"
„Jasné môžeš."

„Ako dlho sme spolu chodili?"
„nie dlho, o tri dni by to boli dva mesiace." Usmiala som sa a pomaly som odchádzala z izby no Kiko ma znova zastavil..
 „Počkaj."
„Áno?"
„Ja chcel som len, môžeš mi dať pusu? Vieš, ako to robia v tých filmoch a možno, tak si na teba spomeniem." Vrátila som sa k nemu a pobozkala som ho bola to celkom dlhá pusa potom som sa od Kika odtiahla pozrela som sa naňho a čakala som na reakciu.. Kiko sa na mňa  tiež smutne  pozrel a pokrútil hlavou. Dvihla som sa zo stoličky, bez slov a zo slzami v očiach som odišla..

Po ceste domov som sa potrebovala niekomu vyrozprávať, nikto iný okrem Vlada ma nenapadol, tak som mu zavolala. „Vlado? Ahoj nešiel ,by si na chvíľu von?"
„No áno môžeme a kedy?"

„Teraz hneď v Parku."
„Em, je ti niečo? Alebo, stalo sa niečo?"

„Nič mi nie je, len prosím ťa príď, budem ťa čakať."
„Dobre už idem Ahoj.." Zložila som a išla som pomaly do parku.....

Prepáčte za trošku kratšiu časť ale nemôžem vám všetko hneď napísať do jednej :D