Cez prekážky, ku hviezdam

17. Prečo my?

Prebrala som sa až v nemocnici. Prvá vec, ktorú som sa opýtala, po zobudení bola, že kde je Kiko. Nikto mi neodpovedal. Do očí sa mi začali tísnuť slzy, ani som nechcela pomyslieť na to najhoršie nie! Nemohlo sa to stať. „Do kelu poviete mi už niekto, čo je s Kikom?!!! Žije?" Začala som plakať mama sa postavila a objala ma. Hneď som ju od seba odstrčila. „Nechaj ma a povedz mi, čo je s Kikom!!"

Mama si len povzdychla. „Neboj sa zlatíčko je nažive, síce mal na hlave prilbu ale mal vnútorne krvácanie a vážne zranenú hlavu je v kóme a.." Skočila som jej do reči. „čo aké a? Môže byť ešte niečo horšie ako je toto?"

Mama ma chytila pevne za ruku a pozrela mi do očí. „Nie je isté, či sa ešte niekedy preberie je fakt vo vážnom stave."

Rozplakala som sa, ešte viac. „Nie, tomu neverím to nemôže, byť pravda ja chcem ísť hneď za ním. Veď neišli sme ani rýchle pamätám si, že Kiko išiel veľmi pomaly, lebo cesta bola slabo viditeľná čo sa stalo?"
„Emi nemôžeš ísť za ním, musíš si ešte oddýchnuť. A zrazili ste sa s autom nepamätáš si to?"
„Ale ja chcem ísť za ním, prosím, len na chvíľu. Pamätám si akurát, ostré biele svetlo a potom už nič.."

„Opýtam sa lekára, či to bude možné, musíme ho teraz k tebe zavolať. Musia ti urobiť pár vyšetrení keď si sa už prebrala." Nebola som z toho veľmi nadšená, ale čím skôr budem mať vyšetrenia za sebou, tým skôr môžem ísť za Kikom. Celý čas som sa snažila spomenúť si na všetko, okolo tej nehody, ale nič. Len to svetlo a koniec.

Veľmi sa bojím o Kika, čo ak sa už vážne nikdy nepreberie? Čo budem bez neho robiť? Bože nechcem si to ani predstaviť, čo by bolo, keby to neprežil chcela by som zomrieť tiež, nezvládla by som to tu bez neho. V hlave sa mi začali premietať, všetky spomienky. To, ako sme sa prvý krat stretli, keď sme do seba vrazili, bola som taká naštvaná, že som spadla na zem, ale keď som sa mu pozrela do očí, hneď ma to prešlo, tie jeho krásne oči do ktorých som sa na prvý pohľad zamilovala.

Už prišili lekári, pýtali sa ma, čo všetko si pamätám, či ma niečo nebolí robili mi veľa vyšetrení brali mi krv, dávali stále infúzie už  mi z nich bolo až, zle pýtala som sa lekárov na Kika, ale vraj mi nemôžu povedať nič o jeho stave. Prečo sa to muselo, stáť nám dvom? Prečo, sa to stalo Kikovi a nie radšej mne? Zaslúžila by som si to, za to, ako som ho podviedla som hrozný človek... Ale už je neskoro, niečo si vyčítať.. 

Tie vyšetrenia ma riadne unavili, ani neviem kedy a zaspala som. Nebola som ani za Kikom, no keď som spala, sníval sa mi hrozný sen. Bolo to niečo také, že sme išli s Kikom na motorke tiež do nás vrazilo auto, ale šoféroval ho Vlado. Kiko bol na mieste mŕtvy Vlado vystúpil z úsmevom na tvári z auta a povedal: Konečne budeš moja...

Trhla som sa zo sna. Zobudila som sa celá spotená, bolo to niečo hrozné a zároveň také živé.

 Práve prišla do izby sestrička opýtala som sa jej, či by som mohla vidieť Kika. Je už síce veľa hodín, ale môžem ísť za ním na pár minút. Sestrička mi pomohla z postele a došli sme k jeho izbe, ďalej som šla už sama, otvorila som dvere a podlomili sa mi kolená, ten pohľad naňho bol fakt hrozný...