Cez prekážky, ku hviezdam

21. Nová škola

Kiko je v kóme, už skoro mesiac..
Veľmi mi chýba, jediné čo si želám, je aby sa prebral a bol v poriadku, každý deň za ním chodievam do nemocnice. Z toho všetkého stresu, okolo Kika som aj zabudla na to, že sa už končia prázdniny a začína škola úplne som na to zabudla, keby že mi to Dano nepripomenie tak neviem, že už zajtra začína škola. Ani neviem či sa na to teším dúfam, že to bude iné ako na bývalej škole a že tam zapadnem.

Bojím sa ako všetci zareagujú, všetci sa tam poznajú už dva roky a prídem tam ja a nepoznám nikoho fakt netuším či do tej novej školy zapadnem dúfam, že áno. 
  

Poobede som ako vždy, išla do nemocnice.
Je to zvláštny pocit, keď sedíte pri človeku a ani neviete, či tu zajtra ešte bude, či vás neopustí navždy, ale ja pevne dúfam, že mi Kiko toto nespraví a bude stále pri mne. Medzi tým prišiel do izby lekár. „Ahoj Ema, mám pre teba dobrú správu, Kikov stav sa veľmi zlepšuje myslíme si, že by sa v najbližších týždňoch mohol už prebrať, z najhoršieho je vonku."

  Na tvári sa mi vyčaril obrovský úsmev. „To vážne? Kiko sa môže kedykoľvek prebrať? Dnes som asi najšťastnejší človek na svete."

„Nevravím že to bude hneď ale do maximálne troch týždňov počítame s tým, že sa preberie." To je úžasne, nemám slov som taká šťastná. Doktor ešte dodal, že sa návštevné hodiny končia, tak by som mala ísť pomaly domov. No super, ale som rada, že som Kika videla aspoň pár minút a doktor ma tou správou veľmi potešil dnes asi ani nezaspím.

Keď som prišla domov na chodbe boli Vladove tenisky, asi je zase pri Danovi dúfam, že ho nebudem musieť vidieť, moja cesta hneď smerovala do kuchyne, v obývačke neboli takže budú v Danovej izbe. V kuchyni som si urobila kávu s mliekom a išla som do mojej izby. Zobrala som si notebook, zapla som si hudbu a išla som na FB. Mala som tam správu od Stely. „Ahoj, už som doma z nemocnice, bola by som rada, keby sme niekedy zašli von, čo ty na to?"

Hneď som jej odpísala. „Jasné, môžeme ísť spolu, kedykoľvek len nie zajtra, to je prvý deň školy a tak." No ale Stela nebola online pozrela som sa ešte, kto je prihlásený, ale nikto taký s kým by som si mohla písať ani Nika tu nebola, no nič idem jej asi zavolať. „Ahoj Nika, čo robíš nechceš prísť ku mne?"
„Ahoj prepáč, ale asi nie musím pomôcť mame na záhrade potom sa chcem osprchovať a na večer už chodiť veľmi nechcem aa ešte, neviem ako to je s Danom, neviem či ho chcem vidieť."

„Jaaj škoda tešila som sa na teba. Tak zajtra no ahoj."
„ahoj"
No super ja neviem čo mám robiť von sa mi už nechce ísť Tomáša tu veľmi volať nechcem a Dano noo ten má spoločnosť tak nič. Zobrala som si knihu, ktorú som začala nedávno čítať ľahla som si na posteľ a pustila som sa do čítania. 
************************************

Ráno keď som sa zobudila, vonku bolo sychravo ešte dobre, že mám legíny a sako v šatách by som asi zamrzla, lenže neviem ako zvládnem cestu v tých opätkoch, niesom veľmi zvyknutá na vysoké topánky, budem musieť presvedčiť Dana, aby ma hodil autom do školy.

Začala som sa pomaly chystať obliekla som sa, namaľovala spravila som raňajky a zobudila som Dana nech ma hodí do školy. „Ježiš nemohla si ma zobudiť, skôr veď ja mám tiež školu."
„Ja som na teba úplne zabudla, prepáč, ale veď ty sa oblečieš za pár minút."
„To máš pravdu počkaj ma dole." Ani nie 5 minút a Dano bol už pri mne chalani to majú také jednoduché stačí im oblek, rifle a košeľa alebo tričko a kraťasy ich vôbec netrápi čo si oblečú prvý deň do školy.

Dano si zobral ešte z kuchyne rožok so šunkou a vyrazili sme do školy. Dano zastavil pred mojou školou toľko nových tvári nikoho nepoznám, táto škola je väčšia ako tá moja vystúpila som z auta Dano ma ešte povzbudil že to zvládnem a pomaly som šla pred školu. Nevedela som kde mám triedu ani nič no pred školou bol príhovor. Vedela som že budem chodiť do 3.C ale netušila som kde to je.

Potom nejaká učiteľka začala rozprávať kde kto má triedy: „Milý študenti, tento rok máme trošku viac prvákov tak niektoré triedy niesu tam kde boli. Čiže 1.A Poschodie 1 číslo triedy 17, 1.B poschodie 3 číslo 14," takto to pokračovalo až došlo na 3.C... „3.C poschodie 3 číslo 19." Každú triedu ktorú prečítala skupinka študentov, sa zhromaždila a išli do triedy. Keď som videla nejaké dievčatá isť predo mnou, pomyslela som si, že to budú spolužiačky a nemýlila som sa išla som pomaličky za nimi a trafila som do triedy.

Začala som hľadať, voľné miesto veľa žiakov už sedelo v laviciach, no vzadu v poslednej lavici pri okne, bolo voľné miesto, tak som si sadla tam. Väčšina sa na mňa čudne pozerali a predo mnou sedeli dve baby, otočili sa ku mne a hneď sa pustili do debaty. „Tak ty si tá nová? Ako sa voláš?" pousmiala som sa „No áno, som a volám sa Ema a vy?"
„Ja som Laura a toto je Vivien, teší nás. Báli sme sa, že sem dôjde nejaká namyslená krava, ale vyzeráš byť v pohode."

„Ja som sa zase bála, že tu  vôbec tu nezapadnem a ináč aký tu máte kolektív?"

„No dá sa povedať, že super. Každý sa baví s každým, len máme tu dve pipiky Ninu a Sašu myslia si, že su hviezdy školy, že každý chalan z našej triedy ich miluje, ale sú na veľkom omyle nikto sa s nimi nebaví, ani chalani po čase si uvedomili, že to sú vymleté a namyslené. Podľa mňa si ťa začnú zo začiatku doberať, keď im nepadneš do oka, ale nevšímaj si ich a možno ťa budú chcieť do svojej partie no neradila by som ti to."

„To určite nie nemám v pláne sa k ním pridávať radšej budem sama."
„Môžeš byť v kľude s nami, ak ti to nevadí."
„Super budem rada."

Do debaty sa nám priplietol nejaký chalan. „Čau kočka, sorry ale toto je moje miesto." Pozrela som sa naňho bol to vysoký, blonďavý, modrooký chalan fakt pekný, ale neni môj typ. Hneď som mu na to odpovedala. „Prepáč ,ale kto skôr chodí ten má."

Vivien, baba predo mnou mu hneď povedala. „Marek neblázni, aj tak tu sedíš sám, tak si prisadni ku nej. Ema nebude ti to vadiť však? A určite ani Marekovi." Pozrela som na Vivien a odpovedala. „No mne to nevadí, je mi jedno s kým budem sedieť."
 
Marek si prisadol.. „Ty budeš naša nová, spolužiačka však? Ja som Marek."
„teší ma, ja som Ema môžeš ma volať Em." Ani sme poriadne nezačali debatu a už vošla triedna do Triedy. Začala s blbosťami aké boli prázdniny a tak a potom povedala.

 „No a ja by som bola, zabudla máte novú spolužiačku, možno ste si ju už poniektorý, všimli Ema poď sem dopredu." Teraz ma vážne naštvala musím sa trepať z poslednej lavice ku nej a určite sa všetkým predstavovať a tak.
„No toto je vaša nová spolužiačka, volá sa Ema Cornerová. Ema chceš nám niečo o sebe povedať?"

„Nie ďakujem, nemám vám čo povedať."
„Nebuď taká, aspoň pár slov, kam si chodila do školy."
Poriadne som sa nadýchla a vzdychla som.
„No takže volám sa Ema ale to už všetci viete. Chodila som na gymnázium, ale z gymnázia nič nemám a ešte si nie som istá či chcem ísť na výšku. Takže som tu. Na začiatok to stačí nie?"

„Áno Ema stačí môžeš si sadnúť a aby som nezabudla dostaneš nové učebnice hneď ti ich prinesiem." Je ona normálna veď si ich nemám do čoho dať, ako sa zanesiem? Keď triedna odišla polka triedy sa nahrnula k „mojej" lavici a začali sa ma hocičo vypytovať. Len Nina zo Sašou sedeli vpredu a škaredo sa na mňa dívali.

Triedna mi priniesla knihy bolo ich asi 10 a dosť tažké, ešte chvíľu sme posedeli v triede a mohli sme ísť domov. No super, nemám ani skrinku, netuším, ako sa triedna volá ani kde má kabinet takže knihy, si budem musieť zobrať domov. No som zvedavá ako sa zanesiem a ešte na tých hrozných topánkach.

 Pomaly som schádzala zo schodov, keď som bola už na poslednom schodíku potkla som sa a knihy mi vypadli z ruky. Zohla som sa a začala som ich pomaly zbierať. Z poza mňa sa ozval známy hlas: „Nepotrebuješ pomoc?" ......... 




Typnete si kto sa k Eme ozval či nepotrebuje pomoc? :)