Cez prekážky, ku hviezdam

50. Nechcené stretnutie

Ráno som sa prebudila s úsmevom a rozmýšľala som, či to čo sa stalo včera bol iba sen alebo naozaj realita. To, že to bola fakt realita mi potvrdila sms-ka od Vlada. „Em, ten včerajšok sa mi sníval alebo to bolo naozaj?"
„Určite realita, iba žeby sme mali včera rovnaký sen." odpísala som mu.

„Ja som mal jediný sen a tým si bola ty a ten sa mi aj splnil." Len som sa usmiala a už som na sms neodpisovala, pretože som si chcela ísť urobiť raňajky a rovno nakŕmiť Maxa. Je to super pocit keď nemusím ísť do školy, ale keď si predstavím, čo to bude keď prídem naspäť do školy chce sa mi plakať a hlavne, budem plakať na matike, pretože Bučková mi dá určite písať minimálne päť, písomiek a všetko nové učivo na ktorom som nebola, ale v pohodee ja to zvládnem možno, že ma nenechá prepadnúť a zľutuje sa nado mnou.

Vstala som okolo jedenástej, ale deň sa mi vliekol strašne pomaly asi preto, lebo som sa nevedela dočkať, kedy skončí Vlado a príde za mnou. Ani neviem prečo musím byť doma, keď mi nič nie je, ale už keď mi to nakázali lekári, tak doma radšej ostanem. Medzi tým mi trošku vyhladlo, tak som sa rozhodla, že si urobím niečo jesť pozrela som, čo sme mali doma a na rýchlo som urobila kuracie mäso, s ryžou a syrovou omáčkou aspoň Dano bude mať čo jesť, keď príde zo školy. Keď som už dokončovala obed niekto zazvonil. To bude určite Vlado už je pol 3 takže to bude určite on. Išla som otvoriť dvere a hneď ma Vlado objal zo slovami „Ahoj Em, už som sa nemohol dočkať, kedy ťa uvidím."

„Veď aj ja celý deň čakám na to kedy skončíš." Vlado ma ešte pobozkal a potom som ho zavolala dnu išla som do kuchyne dokončiť ešte omáčku, tak Vlado išiel za mnou sadol si za stôl a čakal kým dokončím jedlo. „Čo si tak ticho?"
„Neviem, rád sa na teba len tak bez slova pozerám." No, tak nech sa pozerá dokončila som obed a hneď som nabrala Vladovi aj sebe, Vlado najprv namietal vraj on hladný nie je. ale už keď som mu naložila na tanier, tak to bude musieť zjesť či chce alebo nie.

Vlado ma pochválil, že som celkom dobre navarila. To celkom si mohol radšej odpustiť, alebo nehovoriť nič všetko je lepšie ako celkom.
S Vladom sme sa najedli a potom sme sa rozhodli, že sa pôjdeme prejsť s Maxom, prezliekla som sa a mohli sme vyraziť.

Vybrali sme sa ako vždy do parku, dúfam že Maxo nebude zase naháňať nejaké mačky, ako to má on vo zvyku alebo iné menšie psy. Maxo si myslí že za to, že je Veľký pes tak môže šikanovať tie malé a oni, potom majú z neho traumu a mňa nakoniec všetci vykričia, či si neviem udržať psa na vôdzke, lebo vraj môj pes chcel zožrať ich psa, no nech si skúsia udržať na vôdzke nemeckú dogu a potom nech po mne kričia.

Prechádzali sme sa už celkom dlho, bola som veľmi šťastná, že sa s Vladom konečne bavíme a že sme spolu. Vlastne sme vôbec spolu? Včera sme sa akurát udobrili, dali sme si pusu povedali sme si že sa ľúbime, momentálne sa prechádzame, držíme sa za ruky, ale sme vlastne spolu alebo nie? No asi sa to budem musieť Vlada opýtať, keď v tom ma z mojích myšlienok vyrušil známy hlas.

„Vaau, to mi je ale prekvapenie vy dvaja ste spolu?"
v tom momente, keď som sa otočila ostala som nemo stáť. Nevedela som, čo mám povedať, ako sa mám tváriť zrazu sa začali vo mne hrnúť, všetky možné emócie hnev, smútok, nervozita nevedela som čo mám robiť.

Roztriasli sa mi kolená, cítila som že som nervózna a v krku, akoby mi narástla obrovská hrča kvôli ktorej, som zo seba nemohla dostať ani pol slova. Stál tam on s ňou, držali sa za ruku a usmieval sa na mňa, akoby sa nič nestalo, akoby mi vôbec neublížil a akoby sme boli najlepší kamoši alebo čo. Stál predo mnou Kiko. A ja som zo seba nedokázala vypustiť ani slovo. Nebola som pripravená na stretnutie s ním. Viem, že ho už určite neľúbim, pretože pri pohľade naňho som hneď zacítila hnev. Mala som chuť plakať, kričať alebo mu jednu vraziť za to, ako mi ublížil.

Vtedy si Vlado všimol, že som z toho nejaká nesvoja a neviem čo mám povedať, tak ma len objal, dal mi pusu na čelo a povedal. „Áno, sme spolu a Em je konečne šťastná." Cítila som, ako sa mi zodvihli kútiky úst po tom, čo to Vlado povedal a keď som sa pozrela na Kika tak on mal zase prekvapený výraz v tvári, nadvihol obočie a odpovedal Vladovi. „A chceš mi povedať, že so mnou šťastná nebola?"

„No od tej doby, čo si prišiel z nemocnice ani veľmi nie, veď si ju len vodil za nos nič viac." Videla som, že Kika dosť rozčúlilo to, čo mu Vlado povedal tak som musela zasiahnuť. „Hej chlapci, myslím si, že neni vhodná chvíľa riešiť takéto veci. Čo bolo, bolo nechajte to obidvaja tak prosím."

Kiko sa len pousmial. „Veď ja som nezačal, to Vlado." Prevrátila som očami a pomyslela som, si no jasné teraz sa obviňujte ako malé deti. Nemala som chuť rozprávať sa s Kikom a so Stelou tak som Vladovi povedala, že by sme už mali ísť, keďže sme sa niekde ponáhľali.. Neponáhľali sme sa nikde, ale chcela som sa zbaviť tých dvoch, pochopili to tak nám obidvaja pozdravili a potom Kiko dodal. „Čo by ste povedali, keby sme niekedy skočili spolu na kávu? Ako stará partia, bolo by to fajn nie?"

Hneď som mu na to odpovedala.
„Určite nie, najlepšie bude, keď sa nebudeme stretávať vôbec. My sa už nemáme o čom rozprávať. A ponáhľame sa preč majte sa." Chytila som Vlada pevne za ruku a rýchle som ho od nich ťahala preč, pretože som tam nechcela stráviť už ani minútu, vôbec mi to nebolo príjemne.

Bola som radam že sme od nich konečne čo najďalej a išli sme konečne ku mne domov. Cestou ku mne sa ma Vlado opýtal. „Em, ešte ku Kikovi niečo cítiš?"
Touto otázkou ma celkom zarazil ako ho mohlo niečo také napadnúť?
„Nie necítim k nemu nič prečo?"

„Neviem, len tak ma to napadlo, pretože keď sa ku nám ozval ostala si ticho stáť."
„Jediné čo som v tej chvíli, keď sme ho stretli cítila bol hnev, bola som nahnevaná na to, že on sa na mňa usmieva po tom, čo mi ublížil. Neviem prečo, som nič nepovedala, ostala som radšej ticho, pretože ako sa poznám, povedala by som mu určite niečo zlé, tak som bola ticho a dúfala som, že sa odtiaľto nejako vyparím , aby som sa s ním nemusela baviť vôbec."

„Dobre Em, nechajme to tak ja som to chcel iba vedieť." Potom sme sa o tom už radšej nebavili. Tak som sa ešte Vlada opýtala. "Takže sme už oficiálne spolu, Kedže si to povedal aj pred Kikom?"

,,Áno sme, alebo sa ťa to mám opýtať, či so mnou chceš chodiť?"
len som sa zasmiala.
"Ale nie, nemusíš sa ma nič pýtať, aj tak vieš, aká by bola mojá odpoveď."

,,Milujem ťa Em. Teraz som konečne šťastný a verím, že toto nám už nikdy nikto neprekazí." Nahol sa ku mne a vášinvo ma pobozkal. Bozkávali sme sa dlho, nechcela som aby táto chvíľa niekedy skončila. Konečne som bola aj ja šťastná, a mohla som byť už dávno, lenže bola som zaslepená a nevidela som to, že Vlado je ten, ktorý ma naozaj ľúbi.
,,Aj ja ťa Milujem." šepla som mu pomedzi pery, a bozkávali sme sa naďalej....

The End. :)

Viem, že je to o ničom koniec. Príbeh mal mať normálne okolo sedemdesiat častí. Lenže príbeh som si písala do Worldu, pokazil sa mi notebook, a keď mi prišiel z opravy všetko z neho bolo vymazané aj tento príbeh, ktorý som mala dokončený. 
Dosť ma to nahnevalo, a už sa mi nechcelo znova písať ďalšie časti, tak som to ukončila takto. 
Pokračovalo by to tak, že potom by im začala robiť zle Nina, ale aj Kiko, chcel by sa k Em vrátiť, Vlado by toto všetko nevydržal a tak by sa jedného dňa zbalil a odišiel by preč. Bez Em, bez rozlúčky, len tak aby o tom vedela. Ema by bola znovu strašne smutná, mala by z toho aj zdravotné problémy a tak, no a možno po roku, by sa Vlado vrátil. Nakoniec by sa znova udobrili, aj keď Em mu nevedela odpustiť to, že jej ublížil práve on. 
Ale tak skončilo by to Happyendom. Svadba, deti atď. :)