Cez prekážky, ku hviezdam

32. Som v pohode..

"Ahoj Vlado, môžeš ísť teraz von? Chcem sa porozprávať..."
„Ahoj, jasné môžeme a stalo sa niečo?"

„Nie, nie nič. Len tak, sa chcem  porozprávať."
„No dobre za pol hodiny, prídem po teba."

„Dobre budem ťa čakať." A zložila som. Dúfam, že mu všetko normálne vysvetlím a on to pochopí. Lenže s Vladom je ťažké sa normálne porozprávať. Proste keby sa správal, ako normálny kamarát, tak by bolo všetko v pohode, lenže on je ku mne až veľmi milý, pozorný  stále sa ma snaží zabaliť a potom, mám z toho všetkého zmiešané pocity. Pekne si to všetko vyjasníme a dúfam, že to bude v poriadku.

Ako tak rozmýšľam, vonku sa mi ísť ani veľmi nechce Vlada zavolám radšej, len k nám. Rýchle si poupratujem izbu a poriadne, skryjem denníček nemám v pláne sa s Vladom, znova oňho naťahovať nebolo by dobré, keby si toto všetko prečítal. V rýchlosti som všetok bodrel nahádzala do skrine, postelila som si posteľ a išla som pozrieť, či máme aspoň nejaké čipsy alebo čo, ako som schádzala po schodoch niekto zvonil pri dverách.

To bude určite Vlado idem mu otvoriť. Otvorila som dvere a bol tam Vlado presne, ako som si myslela. „Prišiel si nejako skoro, nie?"
„Tak trošku a kam pôjdeme?"

„Vieš čo, mne sa nikam nechce, poď ďalej porozprávame sa tu."
„Hmm ideme k tebe heej? No som zvedavý, na čo sa chystáš."
Blbým pohľadom na mňa žmurkol.

„Ježííš Vlado ty si trápny, neboj sa o nič sa pokúšať nebudem."
„Škoda, ja som sa už tešil."
Prevrátila som len očami.

„Mlč už a poď ďalej, kým si to nerozmyslím."  Vošli sme dnu Vlado si sadol do obývačky, ako doma zapol si telku a ja som išla, po menšie občerstvenie. „Chceš byť tu alebo ideme do mojej izby?"
„Podľa toho, čo chceš v tej izbe robiť."

„Vlado! Neštvi ma už! Dnes máš fakt, nejaké zvláštne narážky, nezdá sa ti?"
Z chuti sa zasmial.
„Ale Em, ako keby si ma ešte nepoznala. Ale poďme radšej, do tvojej izby budeme tam mať väčšie súkromie." A znova na mňa žmurkol. Ja ho asi zabijem. Ja ho normálne zabijem. Je hrozný stále tie jeho narážky, som zvedavá dokedy s tým mieni pokračovať. Ale to nič rozdýcham to, aspoň odľahčil situáciu, lebo celý čas mám taký zvláštny pocit, potrebujem sa s ním vážne porozprávať. Zobrala som veci a išli sme do izby. Vlado si ako, vždy sadol na posteľ a ja na stoličku.

  „A o čom, si sa chcela vlastne rozprávať, keďže si ma tu volala?" 
 „Noo vieš, dnes som bola za Kikom. Zatiaľ si na mňa úplne nespomenul, vraj si pamätá, len na zopár okamihov, kde som aj ja. Ale spomenul si na to, prečo sa rozišiel so Stellou, a zistil to, že mu teraz klamala, tak ju znova, poslal kade ľahšie." Vlado sa poškrabal za uchom a začudovane na mňa pozrel. „Aha... to si mi chcela oznámiť len toto?, že už nie je so Stellou?"

„Nie len to, aj to, že sme s Kikom asi opäť spolu. Chce so mnou chodiť, pretože verí, že si raz spomenie a ja verím v to tiež."
„Jaj, takže znova sa všetko opakuje. Znovu si dala prednosť Kikovi. Dobre, ja to zvládnem, znovu." Jeho tón hlasu, bol taký zvláštny, ako keby ho to ranilo, akoby bol sklamaný.

„Proste dobre vieš, že som Kika ľúbila, celý čas aj keď bol v kóme, aj keď sa na mňa vykašľal a dal sa do kopy znovu, so Stellou. Mala som tu celý čas teba, ty si ma podržal v tom najhoršiom, bol si tu častejšie, ako moja najlepšia kamarátka a za to ti budem navždy vďačná, som rada, že ťa mám. No, len dobre vieš, že sa medzi nami dvoma stalo veľa vecí. Stalo sa medzi nami niečo aj pred tou nehodou a ďakujem ti, že si o tom nikomu nepovedal. Viem, že to všetko bola chyba ale už to nevrátim...." V tom mi skočil do reči a znel riadne naštvane. „Čiže mi teraz chceš povedať, že som bol, akurát tak tvoja chyba?!!!"