Cez prekážky, ku hviezdam

14. Uzmierenie

„Nie Vlado, počkaj nechoď..." Prečo som ho vlastne zastavila?
„Prečo tu mám ostať?"
„Chcem, aby sme si všetko vyjasnili, to čo sa tu deje, proste všetko.."
„Noo fajn a čo, si chceš presne vyjasniť?" Sama som nevedela čo presne, ale niečo určite.

„Najprv to, že od tej pusy, si nič nesľubuj. Vážne neviem, prečo som to spravila. Kika ľúbim a ľutujem to. Mám ťa rada, ale nechcem, aby sme v tom pokračovali." Vlado ma chytil za ruku.
 „Chápem ťa, ja prehnal som to prepáč a vieš, že ťa mám viac ako rád a počkám si na teba, to ti sľubujem." Je to od neho pekné, že si chce na mňa počkať, ale ja sa s Kikom rozísť nechcem. Zbytočne bude čakať. Neviem, čo mám robiť. „Ale aj tak už radšej pôjdem, čím dlhšie tu budem tým horšie to je." rozlúčil sa so mnou a odišiel..

Ležala som na posteli, a premýšľala som. Všetci sa dole bavili a ja, som ležala v posteli so slzami v očiach. Rozhodla som sa, že idem za Kristiánom je mi jedno, že už je jedenásť hodín, ale potrebujem sa s ním porozprávať. Chcem vedieť, ako na tom som.. Obliekla som sa a išla som za ním. Celú cestu som rozmýšľala, či mu mám povedať o tom, čo sa teraz stalo. Ale nemyslím si, že to bude dobrý nápad, ešte to zhorším, poviem mu to, až keď bude čas.

Stojím pred jeho domom, neviem či mám zazvoniť, čo ak zobudím jeho rodičov? Mobil má vypnutý. Skúsim mu hodiť, kamienok do okna, ešte že viem, ktoré okno je jeho. Jeden kamienok druhý a Kiko, konečne vyšiel na okno. S rozospatým hlasom zvolal: „Kto je tam?"
„Ja, poď von chcem sa porozprávať."
„Čo tu robíš?" zbytočné otázky a nie, aby vyšiel von.

„Chcem sa s tebou porozprávať, prosím vyjdi von." Zatvoril okno. Myslela som si, že už nevýjde, ale za pár minút, bol pri mne. „O čom, sa chceš rozprávať?"
„Hneváš sa na mňa?" Spýtala som sa a on, sa mi zadíval do očí, ako by rozmýšľal, čo má povedať.
„Skús tri krát hádať." Ten je ale tvrdohlavý.
„Do kedy sa chceš na mňa, za každú blbosť hnevať? Ja myslela som, že ma ľúbiš, ale ty si za každú vec nahnevaný, čo sa s tebou stalo, že sa takto správaš? Že takto žiarliš a vôbec mi neveríš?"

„Bojím sa, bojím sa toho, že ťa stratím. Preto tak žiarlim a nechcem, aby si niekde chodila s inými chalanmi a už vôbec nie, s Vladom. Nepoznáš ho tak ako ja, každej babe nakecá blbosti a potom, tú babu chce dostať, len do postele bojím sa, že by ťa zviedol a využil ťa, preto sa správam takto." Čože? Nechce sa mi veriť tomu, že Vlado taký je. Ale, keď sa nad tým zamyslím, tak Kiko môže mať pravdu. Veď Vlado, sa ma snažil zviesť. A ja som si s ním, dala pusu.

Teraz sa ani nemôžem, Kikovi pozrieť do očí.  Neznášam sa. Ako som mu to mohla urobiť? Nemôžem sa mu s tým priznať, lebo sa so mnou hneď rozíde a nechcem, ho stratiť, neviem čo mám robiť. „Láska čo si tak stíchla? Trápi ťa niečo?" Usmiala som sa naňho
„Nie, nie nič.." 
„Dobre som rád a nehnevám, sa už na teba, prepáč mi to, ale nabudúce ak niekam pôjdeš daj mi prosím ťa vedieť, aby som sa o teba nebál."

„To ty mi prepáč." Dodala som.
„Čo, ti mám prepáčiť?" Och, toto som asi povedať nemala.. „No prepáč mi to, že som ti nepovedala, kde idem. Fakt ma to mrzí." Kiko ma silno objal, pošepkal mi do ucha, že ma ľúbi a dal mi pusu. Znovu som cítila motýliky v bruchu, vedela som, že on je ten pravý, ale stále mám strašné výčitky, nikdy si to neodpustím. Keď sme sa od seba odtiahli, usmiala som sa na Kika a odpovedala mu, že ho tiež ľúbim. 

 „Počuj Kiko, a nejdeš ku mne? Dano ešte stále, robí párty."
„A prečo, tam vlastne nie si aj ty, ale si tu?"
„No vôbec som nemala náladu, sa zabávať tak som sa rozhodla, že pôjdem za tebou."
„Si zlatá, ale nemôžem ísť preč. Rodičia už spia, nechcem sa len tak, vypariť z domu. Možno nabudúce, ale ak chceš odprevadím ťa domov." Škoda, že dnes neostane, čo by som dala za to, aby som sa večer, mohla k nemu pritúliť a aby, ma objímal.

„Budem rada, ak ma aspoň odprevadíš." Chytil ma za ruku a vyrazili sme, bývam celkom ďaleko takže som naschvál, išla pomaly, aby sme boli čím dlhšie spolu. Lenže až tak, dlho to zase nebolo a už sme stáli pred mojím domom. „No Em budeme sa musieť rozlúčiť."

„No bohužiaľ, nechceš ísť ešte na chvíľu dnu?"
„Prepáč ale nie, musím sa vyspať, ráno idem s ocom na chatu, chce okolo nej pokosiť a tak.." to je škoda no Kiko ma objal, dal mi pusu na rozlúčku, poprial mi dobrú noc a odišiel. Nešla som ani do obývačky pozrieť, ako tam vyzerá išla som rovno do svojej izby, lebo som bola dosť unavená. A bola som šťastná, že sme sa s Kikom udobrili.