Cez prekážky, ku hviezdam

18. Nová kamarátka?

Pohľad naňho, bol fakt hrozný. Má nohu v sadre, oviazané rebrá aj hlavu, bol celý zodratý a mal veľa modrín, vyzeral tak slabo, dýchali zaňho prístroje, ale je to silný chalan musí bojovať. Keď som ho videla v takom to stave, cítila som sa hrozne. Prišla som k nemu bližšie, sadla som si na stoličku, ktorá bola vedľa postele a chytila som ho za ruku. Ruku mal chladnú, držala som ho pevne, no on ani nemykol prstom. Určite ani nevedel, že som pri ňom. Začala som naňho rozprávať možno, že ma vníma a bude si pamätať, že som naňho rozprávala.

Celý čas dookola, som mu hovorila, ako veľmi ho ľúbim, že musí bojovať, nesmie ma tu nechať samú sľúbil mi, že budeme spolu navždy, všetko ma mrzí, možno keby sme išli trošku skôr domov, nestalo by sa to. Nechcela som ho opustiť, chcela som byť pri ňom celý čas a čakať, kým sa preberie, ale to by som sa asi načakala. Občas som mala pocit, ako by mykol očami ale trošičku pohol rukou, ale to sa mi asi iba zdalo.

Chcela by som vedieť čo cíti, či vníma, že som pri ňom, či ma počuje, či ho niečo bolí hlavne som chcela, aby sa prebral a bol v poriadku. Sedela som pri ňom viac, ako hodinu dívala sa naňho, premýšľala a držala celý čas za ruku. Už prišla za mnou sestrička. „Slečna, mali by ste ísť do izby a odpočívať." Nechcela som odísť. „Ale, ja chcem byť pri ňom, chcem byť tu, keď sa preberie."

„Nie, vy potrebujete odpočinok, keď sa preberie, budete prvá kto sa o tom dozvie, teraz si poďte ľahnúť." Pomohla mi vstať a odprevadila ma do izby, bola som vážne unavená, to z tých liekov a infúzií, ako som ľahla do postele hneď som zaspala.
Ráno, keď som sa zobudila rýchle som išla do Kikovej izby, no nebol tam...

 Až teraz mi napadlo to najhoršie. Hľadala som nejakého doktora, nakoniec som našla sestričku tá mi povedala, že ho museli vyšetriť,  a o chvíľu bude späť vo svojej izbe. Že sa nemám oňho báť a príde, ma zavolať, keď bude na izbe. Neskutočne som sa zľakla, keď nebol na izbe, myslela som už na to najhoršie.. Medzitým som išla na svoju izbu, lekári tam práve priviezli nejaké dievča, nevedela som, čo sa jej stalo. Lekárov som sa to pýtať nechcela a ona spala.

Sadla som si na posteľ a pozorovala som ju. Vyzerala, inak ako Kiko tak trošku viac, k životu.. Sestrička mi priniesla aj raňajky, ale nemala som hlad a nemocničná strava je vážne nič moc. Boli pri mne už aj lekári robili mi ďalšie vyšetrenia ako vždy, keď skončili išla som sa znova pozrieť na Kikovu izbu či tam už nie je, ale nebol. Ešte stále som bola vyčerpaná a unavená išla som si na chvíľu ľahnúť.

Neviem, ako dlho som spala, no keď som sa zobudila sedela pri mne nejaká osoba. Oči som nemohla poriadne roztvoriť, tvár bola stále rozmazaná videla som, že je to chlapec mal hnedé vlasy, v tom momente som sa trhla a sadla na posteľ. „Kiko!??" No hneď mi aj ten úsmev z tváre zmizol. Skríkla som tak nahlas, až som asi zobudila to dievča, vedľa na posteli. „Musím ťa sklamať, ale nie som Kiko." Bol to Vlado. „

"Čo tu chceš?" nechápem načo tu prišiel.
  „Prišiel som za tebou, chcel som vedieť, ako ti je či si v poriadku."

„Hej, som v pohode. Už vieš ako mi je, tak môžeš ísť, tam sú dvere."
„Prečo si ku mne taká, odporná? Prišiel som ťa, len pozrieť bál som sa o teba, aj o Kika."

„Prečo? Kiko mi povedal, čo si zač, ako oblbuješ dievčatá. A bol si ho vôbec pozrieť?  Nezaujíma ťa, ako je na tom on čo? Myslím, že si rád že je v takom stave, ako je že?"

„Em, ako ti mám dokázať, že taký nie som? A áno bol som za Kikom a je mi ľúto, v akom je stave, a už vôbec ma neteší, čo sa stalo Kikovi je to môj kamarát, nikdy by som mu nič také neprial."

„Dobre, aj tak nemám náladu. Bolí ma hlava potrebujem oddych, odíď prosím ťa.."
„Ako chceš, tu na stole máš čokoládu a kvety dúfam, že ťa to aspoň trochu poteší a Ahoj." 

„Fajn, ďakujem ti a ahoj." Je od neho pekné, že vôbec prišiel a priniesol mi aj kvety, ale stále som naňho naštvaná. Asi som nemala byť k nemu, až taká odmeraná a zlá. Tá baba čo ležala vedľa mňa sa už prebrala a pozerala na mňa. Spýtala som sa jej či nemám náhodou zavolať sestričku, len zakývala z hlavou, že nie a usmiala sa na mňa. Potom zo seba dostala: „To bol tvoj priateľ?" Čo to myslí Vlada? „Nie, to bol, len kamarát prečo?"

„Neviem vyzeral, že mu na tebe fakt záleží. Sedel tu už dlho, keď si spala držal ťa za ruku, prihováral sa ti bol fakt milý." Čo on tu bol dlhšie? prečo ma nezobudil alebo čo, len sedel pri mne a díval sa na mňa? Ja toho Vlada fakt nechápem.. „No to neviem, či mu na mne záleží, ale môj priateľ leží o pár izieb ďalej, je v kóme, mali sme autonehodu. A čo sa stalo tebe?"  

„To mi je fakt ľúto dúfam, že bude v poriadku, buď silná aj zaňho. A ja? Hmm noo nechcem sa s tým veľmi chváliť, ale môj otec ma často bil, nezvládla som to a pokúsila som sa o samovraždu pojedla som nejaké lieky, ale moja sestra ma v čas našla. Čo je škoda. Tak som tu."

„Si normálna? Nehovor takto, musíš si vážiť každú sekundu zo života, vieš možno aj tým že si sa predávkovala, tvoja mama si uvedomí, že nieje správne žiť s tvojím ocom. Poznám to veľmi dobre rodičia sa rozviedli a mama, po rozvode začala strašne piť a potom, ma týrala stále ma bila, všetko čo som urobila bolo zle, no potom si našla priateľa a ten, jej pomohol zo všetkého sa dosať a už sme s mamou v pohode."

"Nemám mamu. Zomrela, keď som bola malá. Inač Ja som stela.
"Och, to mi je ľúto, prepáč. A ja som Ema."

„Nevadí naučila som sa s tým žiť, ale s ocom už určite nebudem, keď si spala bola za mnou teta keď prídem z nemocnice, bude súd a dajú ma k tete. Teta je mamina sestra, keď mama zomrela ona stála celý čas pri mne. Je skoro ako moja druhá mama."
„To máš dobre, že máš aspoň niekoho dúfam, že ti pri nej bude dobre." Prišla tu sestrička, že Kiko je už na izbe už tam bol skôr, ale nechcela ma budiť, tak môžem ísť teraz za ním. So Stelou sa mi dobre kecalo, ale chcela som byť pri Kikovi, tak som odišla. Prišla som do jeho izby, ale nič sa nezmenilo. Vyzeral rovnako. Naklonila som sa k nemu a dala mu pusu na čelo. On pokrčil čelom! On to určite cítil, toto musím povedať sestričke, určite je to dobré znamenie. Sestrička mi povedala, že sa pomaly zotavuje a dúfajú, že bude všetko v poriadku. 

Sedela som pri ňom celý čas až kým neprišla jeho mama s ocom, trošku som sa s nimi porozprávala, pýtali sa ako sa mám, boli vážne zničený, teta mala uplakané oči vidno, že sa veľmi trápia. Chcela som ich nechať, aby boli s ním sami tak som odišla a o pár minú za mnou prišla mama, Mišo, Dano a aj Nika.

Nika tu priniesla samú dobrú náladu, bola veľmi rada, že ma vidí. Rodičia išli pozrieť na Kika chceli sa aj porozprávať z jeho rodičmi, tak som tam ostala s Nikou a Danom. Pýtali sa, ako sa mám. No ako, sa asi môžem mať, keď ešte stále nikto nevie, čo bude s Kikom. Odpovedala som im, iba že dobre.

Nika sa ma snažila stále rozveseľovať, ale úsmev mi na tvári, nikdy dlho nevydržal stále som myslela na Kika. Mama s Mišom sa už aj vrátili a hovorili mi, že majú pre mňa dobrú správu myslela som, že niečo ohľadom Kika, ale povedali mi iba, že ma asi zajtra pustia domov. Nechcela som ísť domov, chcela som tu byť celý čas, čo ak sa Kiko prebudí a ja tu nebudem?

 No návštevné hodiny sa pomaly končili, rodičia išli preč a ja som išla ešte pozrieť Kika. Stále tam bezvládne ležal, chytila som ho za ruku, povedala mu, že ho ľúbim a dala mu znova pusu na čelo, tento krát už nim nepokrčil a išla som ľahnúť do izby.

Zo Stelou sme sa ešte rozprávali poriadne sme sa zoznamovali, veľa mi o sebe toho povedala a aj ja jej o mne. Medzi tým sme dostali večeru, ešte sme sa vykecávali bodlo mi, že bol niekto pri mne aspoň som myslela na niečo iné a pomaly sme išli spať..