(Ne)správna láska

Časť prvá

Tento deň začal asi ako každý iný, ale v polovici sa to zrazu všetko pokazilo. Prišla som domov zo školy ako zvyčajne, ale doma ma čakalo prekvapenie.

"Som doma!" zakričala som, keď som vošla do chodby a zatvorila za sebou dvere. Skopila som tenisky z nôh a obzrela sa po byte, pretože nikto neodpovedal, ale počula som hlasy. Vošla som do obývačky a uvidela som tam sedieť troch ľudí. Mamu a dvoch, ktorých som vôbec nepoznala. Chlapca, približne v mojom veku a postaršiu ženu. Nikto ma zatiaľ nezaregistroval, tak som podišla ku rohovému gauču a podoprela sa o opierku.

"Čo sa tu deje?" spýtam sa trochu nahlas a všetci traja sa strhnú. Každý mal iný pohľad, ktorým na mňa zareagovali. Chlapec neprítomný, ženská nepriateľský a mama prekvapený.

"Hachi, to si už doma?" povie mama a ja si pľasnem dlaňou po čele.

"Ako vidíš, tak áno, som doma," odvrknem mierne ironicky, ale mama sa len zasmeje. Ona si z mojich urážok nikdy nerobila ťažkú hlavu. Povzdychla som si a pohľadom premeriavala návštevníkov.

"Natsukio, toto je tvoje dvojča Hachiko. Hachi, toto je Natsukio," predstavila mi mama chlapca. V tom som sa zarazila. Dvojča?! vykríklo mi v hlave. To akože nestačí, že mám o sedem rokov staršiu sestru, ktorá je našťastie teraz preč, nie! Ono musím mať aj dvojča ešte k tomu brata! Tieto myšlienky mi lietali hlavou a nechceli zastaviť. Niečo som len odvrkla a odpochodovala do izby. Ako to, že mám vôbec nejakého brata? Ako je to možné?! všetko sa mi v hlave krútilo stále dookola. Už som to nevedela vydržať. Tašku som hodila do rohu a ja sama som sa hodila na posteľ. Keď som začala nad tým trochu logickejšie uvažovať, ako som mohla mať brata, dokonca dvojča, bez toho aby som o tom nevedela? Žeby nás rozdelili skoro hneď po pôrode, lebo si mama myslela, že dvoch (no, už troch) sama nezvládne? Lenže, prečo dala len brata preč a nie rovno obidvoch? Bola to záhada. A asi aj záhadou zostane ako ju poznám, pomyslela som si trochu mrzuto. Zazrela som chvíľu na strop poschodovej postele, keď som letmo pozrela na hodinky.

"Á! Kruci!" zanadávala som. Bolo priveľa hodín, meškala som na skúšku kapely. Vyskočila som z postele a zo skrine vyhrabala puzdro na basgitaru. Tú som schmatla zo stojana a napchala ju do puzdra. Vybehla som z izby do chodby, keď ma zastavila mama.

"Hachi, kam ideš?" ozvala sa z obývačky. Podráždene som si povzdychla, ale obúvala sa ďalej.

"Na skúšku!" zakričím jej, keď vtom uvidím, ako stojí vo dverách chodby.

"Potrebujem, aby sa Natsukio s tebou zoznámil, tak... nemohol by ísť na skúšku s tebou?" hovorila pomaly a všimla som si, že milý tón a rozpaky iba predstiera. Zase príde ten chlap? prebehlo mi mrzuto hlavou. Moja mama si niekde našla nejakého frajera. To som ja pravdaže zistila, keď som ich pristihla zrazu v posteli pri sexe. Odvtedy som ho už nevidela. Asi sa stretávali, len keď som tu nebola. Vďaka svojej partii som trávila mnoho času mimo domu, čo sa mi aj hodilo. Poobede sme mali skúšku a potom sme sa do noci túlali mestom, hoci som z nich bola najmladšia, brali ma ako seberovnú.

"Nechcem ho tam," poviem nepríjemne, postavím sa a napravím si popruh puzdra. Do dverí vojde aj Natsukio. Jeho neprítomný a skoro prázdny pohľad ma začínal štvať.

"No tak, Hachi. To mi hádam neurobíš," nahodila 'roztomilý' hlások, aby som zmäkla. Fľochla som po nej pohľadom.

"Tak nech ide a nezavadzia, aj tak už polhodinu meškám," hovorím to so značným podráždením, ale ani jeden z nich si to nevšímal. Vidieť, že sú rodina, prebehlo mi hlavou, obrátila som sa ku dverám a z vešiaka si zobrala kľúče.

"Pohni si Natsukio!" zavrčím na neho a otváram dvere, aby som vyšla na chodbu, privolať výťah. Dnes po schodoch z desiateho poschodia sa mi mrhať časom nechcelo. Za sebou som začula kriky a buchnutie dverí. Obzrela som sa a uvidela presne to, čo som očakávala. Natsukia ako stojí za mnou a prázdny pohľad mal upretý na zem. Keď som sa lepšie zahľadela, všimla som si občas nejakú nezbednú iskierku v jeho očiach. Zo zamyslenia ma ani tak neprebralo šťuknutie výťahu, ktorý prišiel, ale Natsukiov hlas.

"Už je tu výťah," ozval sa neočakávane a pozeral sa mi priamo do očí. Prekvapene som zažmurkala. Na jeho vzhľad bol hlas trochu viac mužnejší ako by som očakávala. Rýchlo som otvorila výťah a vošla. Hneď za mnou vošiel Natsukio.