(Ne)správna láska

Časť Dvadsiata deviata

Posadila som sa na posteli a zamračila sa. Až potom som sa postavila a prešla k oknu, či ich neuvidím z tejto strany. Smola. Moje okno smerovalo na príjazdovú cestu, kde som uvidela iba Thomasove auto.

S povzdychom som sa otočila ku dverám, odomkla a vyšla von. S výkrikom som odskočila tak, že som vrazila bolestivo do zárubne chrbtom.

„Si v pohode?" priskočil ku mne Natsukio. Dôvod môjho kriku a úrazu.

Syčala som od bolesti a šúchala si kríže, akoby som mohla donútiť bolesť odísť skôr iba šúchaním toho miesta.

„Nestraš ma takto. Bolí to," zaskučala som.

„Prepáč. Nemyslel som si, žeby si sa až takto vyľakala," znel dosť ustarostene, ale aj tak som ho spálila pohľadom.

„Tak nabudúce premýšľaj viac," odvrkla som mrzuto.

Vydala som sa ku schodom za nasledovania môjho dvojčaťa.

„Prečo si tam vôbec stál?" spýtala som sa ho potichu, keď sme zišli po schodoch.

„Chcel som sa vyhnúť podobnej situácii ako predtým," odpovedal mi síce pokojným hlasom, ale mala som pocit, že ho trápi môj náraz do zárubne. Mne to už bolo skoro aj jedno, lebo bolesť ustupovala.

„Vďaka," zamrmlala som s nechuťou. Nateraz bol môj spojenec.

Ale iba na tento víkend. Zajtra spojenectvo po príchode domov skončí. Tieto slová som si opakovala v hlave.

„Nie je zač, sestrička," v jeho hlase a ozýval úškrn. I keď som dostala chuť mu hodiť niečo do tváre za ten, určite samoľúby, úškrn, tak ma zastavilo to, že som nič nemala po ruke. To bolo za prvé. Za druhé preto, lebo nateraz ho potrebujem, aby ma kryl.

Možno by som sa mala opýtať Lisy, či by ma nenaučila sebaobranu, prišlo mi na rozum pri spomienke, že som sa nedokázala oslobodiť vlastnou silou, ale musel mi niekto pomôcť.

Ako vtedy. Zašepkala moja myseľ, keď sa mi vybavilo temné obdobie, z ktorého mi pomáhala Lisa s Arianom.

Vždy mi musel niekto pomôcť, pomyslela som si mrzuto. Asi som sa aj musela tváriť hrozne, keď sa ku mne Natsukio naklonil a spýtal:

„Všetko v pohode?"

„Hej," mávnutím ruky som ho odbila. Pokrčil ramenami a zaviedol ma dozadu na záhradu, kde si matka s Thomasom všetko rozložili, aj zapálili oheň v ohnisku.

„To ti teda trvalo. Všetko sme už stihli pripraviť," založila si ruky vbok matka, keď ma uvidela.

„Soráč, no," pokrčila som plecami, čím som ju odbila.

Natsukio popri mne prešiel a posadil sa na záhradnú lavičku. Nenápadne mi naznačil, nech si prisadnem. Tentoraz som jeho ponuku prijala a sadla si k nemu, ale stále som si udržiavala odstup. Čo bolo zbytočné, keďže Natsukio tú vzdialenosť prekonal len naklonením sa ku mne.

„Nepáči sa mi, ako sa tvári, že sa nič nestalo," pošepol mi blízko líca.

„Tak jemu by nepomohlo, keby sa pred matkou tvári previnilo, za to, že sa snažil znásilniť jej dcéru," odpovedala som mu ticho naspäť.

„Tiež pravda. Pedofil jeden," zasyčal mi pri uchu.

Matka si nanešťastie všimla, že je Natsukio príliš blízko mňa. Pery sa jej vykrivili do úškrnu.

„Pozrime sa, ako si začali rozumieť," poznamenala dostatočne nahlas, že sa po nás obzrel aj Thomas. Síce sa tváril ľahostajne, ale neverila som tomu. Natsukio vedľa mňa akoby zamrzol, potom ma zrazu odzadu objal okolo ramien a oprel si bradu o vrch mojej hlavy. Tentoraz som ja stuhla, akoby do mňa udrel blesk.

„Však my dvaja sme si rozumeli už od začiatku výborne," mala som pocit, že vykrútil kútiky úst do toho najoslnivejšieho úsmevu, lebo matka sa začervenala.

Tak možno je taký pohľadný, keď naňho dokáže naletieť vlastná matka, pomyslela som si celkom kyslo.

„Je divné aj vlastnú matku okúzliť," zamrmlal mi do vlasov, keď sa matka otočila k nám chrbtom a Thomas nás prepaľoval pohľadom.

„Nevyzeral si, že by ti to vadilo," odfrkla som a striasla ho zo seba.

„Nebuď hnusná. Pravdaže mi to vadí. Je to odpudzujúce, keď viem zviesť staršiu ženu," odtiahol sa odo mňa, takže som si mohla vydýchnuť. Ale úľava sa vo mne neudržala dlho.