(Ne)správna láska

Časť Štvrtá

On pravdaže vyšiel za mnou, ale nie len on, ale aj Arian. Kapela sa prizerala zvnútra.

"Je mi jedno, že nevieš cestu, proste vypadni preč!" zhúkla som po ňom okamžite, ako vyšiel za mnou.

"Lenže ja sa nemám, ako dostať domov! Nerozumieš?" začula som, že jemne zvýšil hlas. Už aj jemu dochádzala trpezlivosť rovnako, ako mne. Rozzúrene som povzdychla. Už som nemala toľko energiey aby som sa s ním hádala, tak som sa otočila a išla preč.

"Kam ideš, Ha?" zvolal Arian na mňa.

"Kašlem na to. Idem domov," pohotová odpoveď. Natsukio, keď to počul, sa vydal za mnou.

"Počkaj, Ha!" skríkol Arian a zmizol vo dverách kaviarničky. O minútu zase vyliezol, už aj s gitarou na chrbte (gitara bola v puzdre) a išiel ku mne.

"Čo to, ako má znamenať?" opýtala som sa ho zaskočene.

"Idem ťa odprevadiť," odpovedal, akoby sa nemrholilo. Vydala som zo seba ďalší povzdych a išla.Cesta domov bola pre mňa hrozne rýchla, vďaka skratkám, ktoré som tak dobre poznala. Mlčky sme to celé prešli, až k nášmu baráku. Keď sme boli pri vchodových dverách, som sa otočila ku Arianovi.

"Vďaka za doprovod," kývla som mu neutrálne. On sa usmial. Natsukio nás iba pozoroval.

"To je v poriadku, Ha," hovoril s úsmevom a položil mi ruku na plece. Trochu som sa pousmiala. Potom sa stalo niečo nečakané.

"Nedotýkaj sa jej!" vyštekol Natsukio na Ariana, ktorý udivene pozeral na neho, čo vyvádza. Natsukio schmatol jeho ruku a odstrčil ju odo mňa. Nechápala som tejto situácii.

"Čo, akože vyvádzaš?" krútil nechápavo hlavou Arian. "Však som mal ruku iba na jej ramene."

"To je úplne jedno. Mohla byť pokojne aj inde," vrčal po ňom Natsukio. "Upozorňujem ťa. Nedotýkaj sa jej už nikdy!"

"Prestaň Natsukio! Čo má toto, akože znamenať?! Nechápem, prečo sa tak veľmi čertíš," rypla som do Natsukia. Keď na mňa pozrel, už som nevidela ten jeho flegmatický výraz, ktorý ma toľko vytáčal, ale bojovnú tvár, akoby každú chvíľu mal na niekoho vyskočiť.

"To ti hovoriť nemusím! Poďme domov!" schmatol ma za ruku a ťahal k dverám. Bezradne som pozrela na Ariana. On len vyhúkane pozeral na Natsukia. Ani on sám netušil, čo sa deje.

"Čo si podráždený, Natsukio?" opýtala som sa ho znova. Zazrel po mne.

"Do toho ťa nič!" odvrkol povrchne. Dostala som chuť mu vraziť, aby sa spamätal, ale rýchlo som sa upokojila a nechala ho na pokoji.Vyšli sme do bytu, kde sme zistili, že matka dokonca ani nie je doma. Keď som nad tým premýšľala, tak som nevedela, kde bude spávať Natsukio.Len prosím nie v mojej izbe, modlila som sa počas toho, ako som šla do svojej izby. Natsukio ma teraz nenasledoval. Vydýchla som si.