(Ne)správna láska

Časť Tridsiata prvá

„Už len do večera, zajtra doobedu a ideme domov," zamrmlala som si pre seba.

Pretočila som sa na brucho a tvár zaborila do vankúša. Chvíľu som iba tak ležala.

Unavená zo dňa. Napokon som sa rozhodla aspoň prezliecť do niečoho v čom sa budem vyvaľovať, keď ma vyrušilo zaklopanie. Otrávene som si povzdychla.

„Kto je?" skoro som až zavrčala na dvere.

„Natsukio," odpovedal jednoducho.

Rýchlo som si pretiahla tričko na spanie cez hlavu a podišla ku dverám. Oprela som sa o dvere bokom tela.

„Čo ešte chceš? Nepovedala som predsa, že sa uvidíme zajtra ráno?" založila som si ruky na hrudi a vyčítala mu to.

„Tak nudím sa. Nechceš si pokecať? Aj tak tí dvaja sa určite oblizujú na záhrade, kým tam nie sme," znel trochu pobavene.

„Tí dvaja ma nezaujímajú. Nech sa aj niekam strčia pri tom," odvrkla som. Bojovala som medzi odohnaním Natsukia a rozprávaním sa s ním. Napokon som sa rozhodla. Skúsim sa ho trochu spoznať. Porozprávam sa s ním. Možno som ho odmietla skôr, ako som ho stihla spoznať.

„Čakal som, že to povieš," zasmial sa potichu.

„No, o čom sa chceš rozprávať?" tvrdo som ho prerušila.

„Eh, iba tak. Neviem presne o čom," znervóznel.

Povzdychla som si a posadila sa ku dverám.

„Ale čo tak spraviť prvý krok a otvoriť mi dvere?" ale to sa hneď stratilo v ľahostajnom vtipkovaní.

„Na to zabudni.. Buď sa budeme rozprávať takto alebo vôbec," a ja som sa rozhodla stáť si nekompromisne za svojim.

Začula som iba povzdych. Potom dlhé mlčanie, ale žiadne kroky.

„Tak dobre. Môžeme sa rozprávať aj takto cez dvere," odvetil to s ďalším povzdychom.

„Tak je rozumný chlapec," ironicky som ho pochválila.

„Nebuď hnusná," túto vetu bolo skoro nemožné od neho počuť, ako si ju zamrmlal. Ale práve ten tón hlasu ma donútil ubrať z irónie.

„Deje sa niečo?" spýtala som sa ho trochu ustarostene.

„Ale, nebodaj máš o mňa starosti," až som si vedela predstaviť ten jeho úškrn.

„Nerýp. Inak budem naďalej hnusná," zafunela som mrzuto.

„Soráč. Soráč."

„Tak počúvam. Deje sa niečo?"

„Len som si tak v izbe niečo uvedomil."

„Hm?"

„Že sa naozaj nepoznáme. Dokonca si mi ani šancu nedala."

„Neprosila som o teba, takže som nemala záujem o teba."

„Naozaj som tam začul minulý čas? Žeby teraz máš záujem o mňa?" vysmieval sa mi.

„Nič si nenamýšľaj. Iba aj ja si uvedomujem, že som ťa zatratila skôr, ako som ti vôbec dala šancu mi o sebe povedať. Ale z istej časti si za to môžeš sám," vyčítala som mu okamžite jeho správanie.

„Máš pravdu. Aj ja som to prehnal. Vieš, doteraz som iba flirtoval s dievčatami a nekamarátil sa s nimi až tak..."

„Och, nehovor," zašomrala som si pre seba.

„...iba som mal jednu kamarátku, ale ty si moja sestra. Nevedel som, čo robiť, keď som to zistil. Dokonca ma prekvapilo ešte viac, že si neskočila na môj výzor, ktorému mnohé ženy neodolajú. Často som počúval, aký som krásavec a sexy chalan."

„A práve preto máš ego vyššie ako je Mount Everest?" odfrkla som a on sa iba zasmial potichu.

„Pravdepodobne. Ak si to myslíš," znel veľmi pobavene.

„Nemyslím si to iba ja. Aj Lisa by pritakala, že si dement, ale tiež sa jej výzorom páčiš," pousmiala som sa pri tej myšlienke, na červenajúcu sa Lisu.

„Lisa? Tá tvoja kamarátka?" uisťoval sa.

„Hej. Ona. Je mi viac ako sestra, než ako kamarátka," prikývla som, hoci ma nevidel.

„Ako sestra? Ako to?" vyzvedal ďalej.

„Zachránila mi život. Doslova. Bez nej by som tu nebola, alebo možno aj bola, ale nebola by som takáto."