(Ne)správna láska

Časť Sedemnásta

U nich doma som si od Lisy vypýtala osušku do kúpeľne.

"Ale uisti sa, že sa zamkneš," oznámila mi, kým mi podávala osušku do rúk.

"Jasné," prikývla som duchom neprítomná. Stále som myslela, že budeme hrať v bare. A poslednú pesničku som mala spievať ja. Zatvorila som sa do kúpeľne, ale zabudla zamknúť. Keď som vliezla do sprchy, nechala som na seba padať skoro vriacu vodu. Snažila som sa uvoľniť od stresu z posledných dní. Všetko ubehlo tak rýchlo. Oprela som sa o stenu sprchového kúta a zatvorila oči. Jediným zvukom, dostupný mojim ušiam, bolo bubnovanie padajúcej vody zo sprchy na plastové dno sprchového kúta. Pripomínalo mi to bubnovanie Ryana, keď nás bavil svojím šialeným miš-mašom.

"Eeeh! Prepáč!" zvýskol chlapský hlas a zabuchli sa dvere. Bola som úplne vyhúkaná. Ani som ho nepočula vojsť.

"Arian?" ozvala som sa.

"No?" bol to on. Skoro som až počula, ako sa červenal za dverami.

"Prepáč, mala som zamknúť. Moja chyba," pohla som sa, že sa doumývam.

"Nie, to je dobré. Mal som počuť vodu," vydýchol. Prišlo mi až, že som ho cítila za dverami.

"Však dobré," zašepkala som, ale ozývalo sa to v kúpeľni.Vyšla som umytá zo sprchy, utrela sa a obliekla. Vlasy som dala do turbanu z uteráku.Otvorila som dvere, ktoré sa najprv zasekli o niečo pevné a potom povolili. Arian bol totiž celý čas opretý o dvere kúpeľne, kým som ich neotvorila, teda musel odskočiť. Keď som mu pozrela do tváre, tak uhol pohľadom. Aj v prítmí chodbičky bolo vidieť, ako veľmi sa červená.

"Bol si tu celý čas?" opýtala som sa ticho. Jemne prikývol.

"Mohol by si sa mi chvíľu venovať? Chcem skúsiť spievať. Aby som zvládla tú novú pesničku," hovorila som potichu ďalej.

"Dobre. Nemám problém," znova mi kývol na súhlas.Pobrala som sa najprv do Lisinej izby, odložiť si veci.Potom som sa vydala ku Arianovi do izby. Začula som, že tú pesničku hrá na akustike. Stále mi to znelo hrozne smutne. A ja som ju mala spievať.Prešla som prah jeho izby. Zaregistroval ma asi kútikom oka, lebo prestal hrať a pohľad upriamil na mňa. Zrazu sa úplne začervenal a odvrátil.Prisadla som si k nemu na posteľ a zložila si nohy pod bradu.

"Mala by si sa skôr vystrieť," napomenul ma potichu. Nechcelo sa mi odporovať, tak som ho poslúchla a nohy dala dole z postele.

"To je lepšie," udobril mi to. "Chceš sa rozospievať než začneme naplno?"Chvíľu som premýšľala, napokon som mlčky prikývla.Arian vydal tón na gitare a ja som sa ju snažila napodobniť. Rozcvičovala som sa polhodinu, kým si hlas zvykol aj na trochu vyššie tóny.

"Môžeme?" šepky sa ma spýtal a prsty na gitare pripravil na hru.

"Môžeme," kým som mu na odpoveď. Pohľad som zapichla do papiera s textom. Iba hudbu z gitary som vnímala.