(Ne)správna láska

Časť Dvadsiata prvá

Mračila som sa po zvyšok cesty domov, ktorý našťastie už nebol dlhý.

Doma však čakalo ďalšie nepríjemné prekvapenie. Matka s jej priateľom. Priamo v obývačke. A cukrovali sa. To mi zatiahlo tvár ešte viac. Lisa sa tiež netvárila dvakrát najkrajšie.

„Ach, tak ste tu obidvaja, miláčikovia," matka nadšene spľasla rukami. Jej priateľ si nás pohľadom premeral. Ja som mu to znechutene oplácala.

„Bohužiaľ," odvrkla som a založila si ruky na hrudi. „Tento tu," mykla som hlavou k Natsukiovi, „mi oznámil, že niečo chceš. Tak buď rýchla a stručná. Mám ešte skúšku."

Skúška bola výhovorka. Chcela som ísť ku Lise alebo do skúšobne.

„Nebuď taká vzťahovačná," zaznela matka namrzene. Zavrčala som potichu.

„Pohni si," odvrkla som. Lisa sa skrývala za mnou.

Matka sa na mňa zamračila.

„Fajn, ako chceš. Môj priateľ ma pozval na chatu, a zároveň aj vás. Teda tento víkend ideme na chatu do hôr. Spoločne," hovorila to vecne a pri tom ma prebodávala pohľadom. Na konci vety zdôraznila slovo vás.

„Nikam nejdem," okamžite som zamietla.

„Ale ideš. Nemáš na výber," oponovala mi s rukami založenými na hrudi. Jej priateľ s Natsukiom nás pozorovali, akoby sme hrali tenis.

„Och, ale mám."

„Nemáš," usmiala sa zákerne. „Nie si plnoletá."

Zarazila som sa. Táto možnosť vydierania pravdou mi nenapadla. Zasiahlo ma to a vytočilo do nepríčetnosti. Aj by som vybuchla, keby ma Lisa nechytí za zápästie. Letmo som na ňu pozrelo. Tá len nenápadne pokrútila hlavou, nech to nerobím. Začala som zhlboka dýchať, aby som sa upokojila.

„Fajn, nech je po tvojom," zazrela som po matke, a potom presunula pohľad na jej priateľa. „Ale neručím za svoje správanie."

Chytila som Lisu za ruku, aby som zostala pokojná, kým neodídem.

„Skús to," matka mi opätovala pohľad.

„Skúsim. A odchádzam," otočila som sa preč ku svojej izbe nasledovaná Lisou.

Zobrala som si, čo som potrebovala a rýchlo sme vyšli preč z bytu. Ani som nereagovala na matkine otázky, kedy sa vrátim.

„Máš dnes tréning?" spýtala som sa Lisy cestou do centra.

„Hej, podvečer. Chceš ísť najprv k nám?" kývla. Zastavila som sa na polceste k nim.

„Asi nie. Pôjdem do skúšobne a uvidím, kto príde," zľahka som sa usmiala.

„Ako chceš. Keby niečo, volaj," rozlúčila sa so mnou a šla smerom domov. Ja som sa vydala cestou ku skúšobni.

Nečakala som, žeby niekto bol v skúšobni. Zložila som sa na gauč. Vytiahla som akustickú gitaru, čo tam bola, a začala ju mrzuto ladiť, keďže som na nej chcela hrať. V tejto nepríjemnej situácii ma našiel Ryan.

„Nechápem to. Ako dokážeš naladiť basgitaru bez problémov, ale túto akustiku nejdeš ani za boha naladiť," odvetil namiesto pozdravu, hneď ako ma uvidel.

„Tá basa je totiž naladená na moju dušu," odvrkla som.

„Tak to sa nedivím," pokrčil plecami a prisadol si ku mne.

„Čo si tu tak skoro?" zaujímala som sa, i keď som sa trápila so zvukom akustiky.

„Pustili ma skôr z práce?" odpoveď znela skôr ako otázka, tak som nadvihla obočie v ďalšej otázke.

„Pustili skôr alebo vyhodili?"

„Vyhodili," prešiel si rukou po kratučkých vlasoch.

„Za čo?" prekvapil ma.

„Praskli mi nervy. Už tretíkrát. Predtým som bol iba napomenutý. Teraz ma vyhodili, že nepotrebujú nikoho s výbušnou povahou a sklonom ničiť majetok firmy," vyšlo to z neho na jeden výdych.

„Čože si tak buchol? Viem, že ľahko strácaš nervy, ale myslela som si, že aspoň v robote sa snažíš byť kľudný," neveriacky som pokrútila hlavou.

„Bohužiaľ to vždy boli prípady, kedy sa riešili problémy doma. Tentoraz sa rozhodli ma vykopnúť z domu, však robotu už mám, podľa ich slov. No, len dnes ma vyhodili aj z nej. Teoreticky za mesiac budem bezdomovec a nezamestnaný. Iba s vakom, v ktorom bude moje oblečenie," objasňoval mi jeho situáciu.

„Tak môžeš ísť ku mne, kým by si si našetril na nájom a našiel ďalšiu prácu," nakukla Samova hlava do skúšobnej miestnosti. „Nazdar. Dnes mi iba skôr skončila škola."

„Ako máš na mysli, že môžem zostať u teba?" pozeral na neho Ryan s otvorenými ústami.

„Tak ako som to povedal. Bývam v dome a jedna izba je tam navyše po staršom bratovi, ktorý sa už dávno odsťahoval. A rodičom to vadiť nebude. Radi pomáhajú ľuďom a ani nebudeme od teba brať peniaze. Len niekedy ťa vyzvú, aby si im pomohol s domácimi prácami," Sam sa posadil za svoje klávesy. Tašku cez rameno si zhodil vedľa seba.

„To nie. Niečo vám prispejem. Nemôžem vám tam parazitovať," zdvihol ruky Ryan v odmietavom geste.

„Ale zober to," štuchla som do neho. „Aspoň do doby, kým si nenájdeš vlastné bývanie."

Ryan prešiel pohľadom na Sama. Ten sa na neho zaškeril.

„Naozaj si myslíš, že je to dobrý nápad?" spýtal sa Ryan iba tak do vzduchu. Otázka nebola namierená ani na jedného z nás, a predsa som sa ja ozvala.

„Rozhodne."

„Ja som ti to iba navrhol," pokrčil plecami Sam.

„Tak dobre. Ešte sa dohodneme, kedy sa vypracem od našich," povzdychol si Ryan.

„Pohoda," usmial sa na neho klavirista.

„Vďaka," na bubeníkovej tvári sa objavil ľahký úškrn.

„To nič. Však sme kamoši. Kapela. Držíme spolu nie?"

„To rozhodne," pousmiala som sa.

Trochu ma potešilo, že aspoň Ryanove problémy sa vyriešili. Ja som stále visela vo vzduchu nad priepasťou. Zamračila som sa. Stačil jeden krok mimo...

„Hachi? Si v pohode?" zamával mi Ryan dlaňou pred očami. Strhla som sa.

„Čo? Hej!" prikývla som vystrašene. Akoby mi mohli čítať myšlienky, ale to je blbosť.

„Ozaj?" Sam sa naklonil nad klávesy.

„Jasné," mávla som rukou, že nič. „Tak, čo teraz?"

„Rozcvičme sa a počkajme na hlavnú hviezdu," uškrnul sa bubeník.