(Ne)správna láska

Časť Piata

Odložila som si basgitaru na stojan a rozvalila sa na posteľ ešte oblečená. Už sa mi nič nechcelo. Natsukio ma natoľko naštval predtým, že vyprchala zo mňa skoro všetka energia.Zatvorila som oči s tým, že si trochu odpočiniem, kým vstanem, aby som sa obliekla. Začula som otvorenie dverí, ale ignorovala som to.

"Hachiko?" ozval sa jemne nesmelý Natsukiov hlas. Tá hanblivosť ma celkom prekvapila. Aký on naozaj, vlastne, je? Napadlo ma. Flegmatik, provokatér a cholerik. Celkom nevyspytateľná povaha. Ako ja, zišlo mi pobavene na um.

"No?" zatiahla som celkovo medzi podráždením a vyčerpaním.

"Eh, no... ja neviem, kde mám spať," odvetil. Jeho hlas sa stále udržiaval pri dverách.

"Máš tu vôbec veci?" opýtala som sa ho, akoby, mimochodom.

"Tie mi prídu až zajtra. Mám iba nevyhnutné veci," odpovedal a nesmelý tón sa mu vytratil.

"Hm," to bola moja jediná reakcia. Zraz všeko stíchlo. Ani Natsukio nič nepovedal. Nezvyčajné.Myslela som si, že odišiel z izby, ale nezačula som zatvorenie dverí. Možno si iba prezerá neporiadok v tejto izbe.Zacítila som jemný dotyk na líci. Vyskočila som skoro rýchlosťou svetla z postele. Teda lepšie povedané: hrozne rýchlo som sa posadila.Vyľakane som hľadela so Natsukiových tmavomodro- šedých očí. Mali sme ich skoro identické. Iba ja ich mám jemne svetlejšie.Hľadeli sme si navzájom do vystrašených očí. Teraz neviem, kto bol viac prekvapenejší. Či ja alebo on.

"Č-čo robíš?" napokon som sa ja ozvala ako prvá. Asi bol ešte stále v šoku, lebo trvalo mu, kým mi odpovedal na otázku. Sčervenel v tvári a odtiahol sa.

"N-nič," zamrmlal a svoj pohľad zapichol do zeme. Fajn. Teraz už neviem, čo si mám o ňom myslieť. Zamračila som sa, aby som dala najavo svoj nesúhlas s odpoveďou.

"Nič, nie je odpoveď, v tomto prípade," povedala som mu rázne. Zdvihol zrak a pozrel mi do očí.Aj samotné jeho oči sa hanbili. V tento okamih boli ako okná do duše.

"Do toho ťa nič," znova zašomral, zdvihol sa a zmizol za dverami.Ak budem toto neustále počúvať, asi ma šľak trafí, pomyslela som si, keď som sa znova rozvalila na posteli.Istú chvíľu som počúvala dupot nôh po byte. Nanešťastie sú steny tenké, takže počuť, aj keď sused chrápe vedľa na posteli.Sprvu som sa len prevaľovala na posteli oblečená v tom, v čom som prišla. Napokon som sa zdvihla s tým, že s už konečne prezlečiem do pyžama. Pozrela som na hodiny a prekvapilo ma, že je ešte celkom málo hodín.Prezliekla som sa do domáceho s rozhodnutím, že v tom budem aj spať.Zalovila som v školskej taške a vytiahla zošit z angliny. Ak som si správne pamätala, máme z nej domácku.Hodila som zošit na stôl a sadla si zaň. Hoci sa mi nikdy nechcelo písať si domáce, vždy som to spravila. Akoby to bola nejaká automatika.Netrvalo mi to dlho a domáca bola hotová. Rozvalila som sa na stoličke, zatvorila oči a odpočívala.Začula som zvuk televízoru z obývačky. Asi si pustil telku, pomyslím si ľahostajne. Zívnem si, postavím sa a znova sa zaborím do postele.Ešteže zajtra školu nemám, povedala som si v duchu, ale nahlas si povzdychla. Nanešťastie som v tomto nemala pravdu. Ale to som ešte nevedela.
Už so skoro zaspávala, keď ma prebral zvuk klopanie. Niečo som len zavrčala do vankúša a ignorovala to. Znova sa ozvalo klopanie.

"Čo je?" zatiahlo som prispato a podráždene. Až keď sa dvere otvorili, všimla som si, že telka je už vypnutá.

"Hachiko?" znova Natsukio. Nechala som si oči zatvorené. Táto scéna tu už bola. Povzdychnem si.

"Áno?" tentoraz som znela omnoho milšie než predtým, i keď som mala chuť na neho skríknuť, nech sa niekam sprace preč.

"Tak... už vieš, kde môžem spať?" znova tá istá otázka. Ja si ešte raz vzdychnem.

"To bohužiaľ neviem. Asi budeš musieť spať na gauči. Zajtra sa porozprávame s mamou, fajn?" odvetila som a zívla si. Kto vie, koľko je hodín, preblyslo mi hlavou.

"Ešte niečo. Perinu navyše nemáme?" stále znel placho, ale rovnako, ako predtým, sa tá plachosť z jeho hlasu pomaly vyparovala.

"Skús sestrinu posteľ, či na nej nie je perina," povedala som mu ľahostajne. Odpoveďou na to mi bolo šušťanie na vedľajšej posteli.

"Povedz mi," začal popri tom, "prečo nemôžem spať v posteli staršej sestry?"

"Pretože nechcem, aby si bol v mojej izbe," moja odozva na jeho otázku netrvala skoro ani sekundu. Vedela som, že ho nechcem vo svojej blízkosti. Pripadal mi nebezpečný z nejakého dôvodu.

"Fajn," odvrkol nasrdene. Znova zašušťala perina a dvere sa zabuchli.Ráno som sa prebudila na zemi, vedľa postele. Nechápala som, ako sa mi podarilo dostať na zem z postele bez toho, aby som sa neprebudila.Vystrela som sa a pozrela na hodiny. Deväť hodín.

"Ale no," zamrmlala som podráždene. Napokon som sa zodvihla a perinu hodila naspäť na posteľ.

"Šťastie, že je sobota, inak by mi to neprešlo," povedala som si pre seba, keď som sa zarazila. Naozaj je sobota? Preletelo mi hlavou.Zanadávala som a okamžite sa začala obliekať. Na prebaľovanie tašky som kašľala.Doslova rýchlosťou svetla som vyletela z izby do chodby. Ešte som skontrolovala, či mám u seba peňaženku, lebo na robenie desiaty som nemala čas.Hodila som na seba kabát, obula si tenisky, schmatla kľúče a už sa chystala vyraziť, keď ma zastavil Natsukiov hlas.

"Kam ideš Hachiko?" ozval sa ospanlivo a pretieral si oči.

"Do školy, meškám. Čo chceš?" zavrčala som, nervózne prešľapovala na mieste a otvárala dvere.

"Môžem ísť s tebou?" spýtal sa ma úplne nevinným hlasom.

"Nie!" uzavrela som to rýchlo. Vytratila som sa ku schodom a zabuchla za sebou dvere. Stačí mi, že meškám minimálne hodinu, nemusím ešte viac.Asi jediná výhoda môjho bydliska je to, že sa nachádzam v centre mesta, teda mám aj lepší prístup ku školám.Aj tak som celú cestu bežala. Všetci sa po mne pozerali, ale ignorovala som to.Konečne som rozdýchavala svoj šprint v triede na svojom mieste. Aj v triede po mne všetci pozerali. Zamračila som sa. Podišla ku mne spolužiačka.

"Hachi, tvoj účes," ukázala mi na vlasy. Potom mi to došlo. Začala som sa ohromne červenať.