(Ne)správna láska

Časť Dvanásta

V chladničke sa však poriadne nič nenachádzalo.Márne som mohla kontrolovať čas, keď som vedela, že obchod pri nás je už dávno zatvorený. Odfrkla som a pozeral si správy od Ariana a Lisi.

Ako ti je?

Znela posledná Arianova správa z toho celého spamu. Povzdychla som si a odpísala mu:

Nie práve dobre, som hladná.

Jeho okamžitá reakcia ma neprekvapovala.

Nechceš sa ísť niekam najesť? Do reštiky alebo tak?

Nadvihla som obočie zamyslením. Bolo by fajn na večer alebo dokonca na noc vypadnúť preč. Len pomyslenie na to, žeby som mala skončiť znova s Arianom sama, mi naháňalo strach.Medzitým som skontrolovala správu od Lisi.

Naozaj nechceš o tom hovoriť alebo sa rozkecáš o tom neskôr?

Ako som čítala tú správu od Lisi, tak mi niečo napadlo. Prečo som ja len taká sprostá? Pomyslím si v duchu. Nemusela by som ísť sama s Arianom! Však som tu mala predsa Lisu!

Pôjdem, ak budeš platiť ty a pôjde s nami aj Lis :P

Musela som ho nechať platiť, lebo moja peňaženka zívala prázdnotou. Našla by som tam iba pár drobných, aj to po dôkladnom prehľadávaní a rozsypávaní kartičiek. Možno by som tam našla aj stravný lístok, ktorý som šlohla matke.Postavila som sa, že sa prezlečiem. Nechcela som byť v tom istom celý deň. Hoc som bola. Keď som si obliekala nohavice, tak som sa pozrela na to, čo mi odpísal Arian.

No... v poriadku. Lisa má vraj tiež hlad, takže jej to neva. A pýta sa či u nás nechceš prespať.

Skontrolovala som, či je Lisa online. Už nebola. Asi sa išla prichystať, pomyslela som si.Ak by som mala úprimne povedať, tak som očakávala, že Lisa navrhne prespanie. I keď to neprizná, bola hrozne zvedavá.Poslala som Arianovi odpoveď:

OK, prespím u vás. A btw, kde sa pôjdeme najesť?

Keď už som vedela, že na stopro budem u Lisi a Ariana spať, tak som sa začala baliť. Lepšie povedané, do jednej kapsy som hodila iba tielko a tepláky. A pravdaže som do nej strčila svoju prázdnu peňaženku, len kvôli dokladom.Znova som čekla odpoveď od Ariana. Už bol však offline."To je mi ale rýchlosť," zamrmlala som si pre seba.

Čakaj nás pred svojim vchodom, prídeme po teba.

Povzdychla som si. Prehodila som si mikinu na seba a kapsu s vecami cez plece.Vyšla som z izby a zaregistrovala, že je veľmi veľké ticho v byte. Ako som vošla do obývačky, všimla som si, že bola tam tma a ležala hrča na gauči. Predpokladala som, že je to Natsukio.Nejako skoro sa rozhodol ísť spať, prebehlo mi hlavou a prešla som do chodby. Keďže tam bola tma, tak som si zapálila svetlo. Preľakla som sa a dobreže nenadskočila skoro do stropu. V kúte, ako nejaký duch, stál Natsukio.

"Kurva, čo to akože robíš?!" zanadávala som. Mala chuť sa zohnúť po jednu z topánok a hodiť mu ju do ksichtu.

"Mal som taký divný pocit, že niekam ideš," mykol plecom, akoby bolo normálne stáť v kúte chodby, v tme a vyčkávať, kým niekto neodíde.

"Gratulujem ti, tvoj pocit sa nemýlil, ale je ťa hovno do toho, tak idem," zavrčala som na neho. Zhodila som z pleca kapsu a natiahla sa popri Natsukiovi, že si zoberiem svoj kabát, keď ma Natsukio schytil za ruku a stiahol k sebe. Druhou rukou ma schmatol za pás a tisol k sebe. Hoci sa nezdal, bol silný. Rovnako tak, som nechcene zaregistrovala, aké je jeho telo teplé a jeho rýchly tep. Zabudla som dýchať na určitý okamih.

"Som tvoj brat a mám o teba strach. Čo ak ideš von s nejakou nepríjemnou bandou, o ktorej mama nevie?" šepkal potichu a pozeral mi do očí. Žiarili mu, ako nejakému zvieraťu, ktoré ulovilo svoju korisť. Preľakla som sa začala sa od neho odtískať preč. Ale držal ma dosť pevne.

"Poviem ti tajomstvo. Mám úplne niekde, čo o mne matka vie, či nevie, i tak ju to nezaujíma. A drogové obdobie mám dávno za sebou, tak sa netvár, že o mne niečo vieš!" zasyčala som mu do tváre.On od prekvapenia trochu uvoľnil zovretie a ja som sa mu dokázala vytrhnúť.

"T-ty si drogovala?" spýtal sa ma neveriacky. Temne som sa uškrnula.

"Ako som povedala, do toho ťa nič nie je," odvrkla som mu, schmatla okamžite kabát, než mi stihol niečo povedať. Obula som si prvé tenisky, ktoré som mala pri nohách, schmatla kapsu a v okamihu bola na chodbe a zabuchla dvere.Nečakala som na výťah, Natsukio by ma mohol dohnať, ak by chcel. Vydala som sa po schodoch a ešte kontrolovala, či všetko mám. Peňaženka bola v kapse medzi vecami, mobil som nahmatala vo vrecku nohavíc. Zastala som na schodoch a prehmatávala kabát. Kľúče som v ňom nenašla. Potichu som zároveň zaskučala a zavrčala.No nič, potom zavolám matke, povedala som si v duchu a poškrabala sa na hlave. Pustila som sa ďalej dole schodmi.Pred vchodom už čakali Arian s Lisou. Arian mal založené ruky na hrudi a Lisa iba zvedavý pohľad.

"Čo ti to tak dlho trvalo?" spýtal sa nervózny Arian.

"To nič. Iba som niečo hľadala," mývla som nad tým rukou a naznačila im, že nech ideme. Lisa celý čas mlčala.

"A čo také si hľadala?" naďalej sa vypytoval Arian. Nadvihla som obočie.

"Prečo by som ti to mala povedať?" odvrkla som a založila si ruky na hrudi.

"Tak by som to rád vedel, či ťa aj náhodou nezdržoval, povedzme, tvoj brat," rovnako mi odvrkol Arian. Naďalej sme stáli pred mojim vchodom.

"Nemyslím si, že potrebuješ vedieť, že hľadala spodné prádlo," zasiahla do toho Lisa s úškrnom. Zrazu Arian skrotol a začal sa úplne červenať.Usmiala som sa a schmatla Lisu za ruku a zavesila sa do nej.

"Ďakujem," šepla som jej vďačne.

"Za málo," pousmiala sa na mňa. "Už som hrozne hladná a neviem sa dočkať svojho jedla."

"A kam sa vlastne ideme najesť?" zvedavo som sa ich opýtala.

"Do Bistra Salamander," odpovedala mi Lisa namiesto červeného Ariana. Ten bol stále v rozpakoch.

"Tam som ešte nebola," zamyslela som sa nad tým, kde sme chodievali jesť.

"Jup. S Arianom sme to najnovšie objavili, tak sme tam šli napred," prisvedčila mi cestou, ako sme si to vybrali do mesta.

"Ale no tak! Prečo ste ma vtedy nezobrali so sebou?" skučala som jej cestou. Lisa na mňa pozrela s nadvihnutým obočím.

"Volali sme ťa, ale vtedy si nemala náladu, či čo, tak sme šli iba my, súrodenci," osviežila mi pamäť. Plesla som sa po čele.

"Jasné! Už viem!" zamrmlala som nevrlo. Som teda ja dobrá krava, zanadávala som v duchu na seba. Už som ani nevedela spočítať, koľko ráz som už na seba nadala. Radšej som ani s tým nezačínala a zahnala tieto myšlienky, čo najrýchlejšie do ústrania.Ďalej sme šli mlčky, kým sme sa nedostali na námestie. Začali sme hľadať Bistro Salamander. Za dnešok som bola na námestí už dvakrát. Začala som sa mračiť cestou, ale našťastie ani jeden zo súrodencov si to nevšimol. Boli viac zaujatí tým, aby vôbec to bistro našli. Zrazu na mňa prišla chuť. Dala by som si pizzu, pomyslela som si v duchu. Už len pri predstave pizze sa mi začali zbiehať slinky.

"Podávajú tam pizzu?" spýtala som sa Lisy, lebo Arien sa zdržiaval do nás. Pripadalo mi to, akoby sa trápil tým, čo sa stalo poobede a mojím odmietnutím. Áno, predtým sa mi naozaj páčil Arian, možno som bola do neho aj buchnutá, ale časom to prešlo, keď som videla, že o mňa nejaví záujem. Povzdychla som si ticho.

"Hej, myslím, že hej. A čo ten povzdych?" odpovedala mi Lisa. Arian pozrel našim smerom a potom odvrátil zrak.

"Potom sa porozprávame u vás doma," odvetila som. Tiež som sa začala obzerať po bistre. Bola som už naozaj hladná, až som sa bála, že žalúdok mi začne škvŕkať nahlas.

"Takže mi viac dopredu nevyzradíš?" trošku Lisa vyzvedala. Pozrela som na ňu pohľadom, ktorý by som nedokázala opísať ani teraz.

"Nie, nateraz nie," povzdychla som si znova.