(Ne)správna láska

Časť Dvadsiata piata

Neozývala som sa na prvé zaklopanie, tak niekto skúsil kľučku. Pravdaže dvere boli zamknuté.

„Hachi?" zaznel hlas mamy spolu so zaklopaním.

Dala som si jedno slúchatko von z ucha. „No?"

„Poď sa dole najesť," oznámila mi to a potom som už len počula kroky, ktoré sa vzďaľovali od mojich dverí.

Dlho si povzdychnem, kým sa vôbec postavím z postele. Odomkla som dvere a vyšla von. Presne v tej chvíli vyšiel aj Natsukio z izby krížom ku mne. Zamračila som sa a zatvárila ešte mrzutejšie a otrávenejšie než predtým.

Prešla som okolo neho bez slova. On tiež prekvapivo mlčal.

Zišli sme dole a až potom som si všimla, že blízko kuchynky sa našlo miesto pre jedálenský stôl pre šiestich. Všetko už bolo nachystané.

„Tak sa poďme spoločne najesť," pobádala nás matka, keď nás obidvoch uvidela prichádzať. Vylezie zo mňa mrzutý povzdych, na čo sa mama kus zamračí.

„Konečne sme spolu celá rodina. Mohla by si sa tváriť aspoň trochu nadšene," pokárala ma ako malé dieťa.

„Niektorých nepočítam za svoju rodinu a ani ňou nie sú," pohľadom som preskočila z Thomasa na Natsukia. Matka by so mnou aj bojovala slovne, ale vyzerala unavene, tak rezignovala.

„Proste aspoň teraz buď milšia," vzdychla unavene. Tak som radšej zmĺkla, aby som ešte niečo navyše neodsekla.

Večera prebehla v tichu, i keď sa matka snažila nadviazať konverzáciu, ale nešlo jej to. Ja som sa zase snažila „byť milá", takže som hlavne mlčala. Natsukio tiež nebol zhovorčivý, iba jednoslovne odpovedal, čo matku už úplne odradilo. Jedine s Thomasom prehodila maximum slov počas večere.

Upratali sme a mlčky sa vybrali do svojich izieb. Natsukio mi nič nehovoril, iba letmo pozrel na mňa. Chcela som mu do tváre chrstnúť, že akým spôsobom ma chce presvedčiť, aby som zmenila názor na neho. Lenže som si rýchlo zahryzla do jazyka. Bola som rada, že mi dal pokoj. Iba som zapadla do „mojej" izby a zamkla sa.

O polnoci som začula klopanie. Prevalila som sa na druhý bok a chcela to nechať tak, ale klopanie bolo neodbytné. Ozývalo sa s odstupom pár sekúnd. Zavrčala som, vstala z postele a podišla ku dverám.

„Kto je?" zamrmlala som potichu.

„Tvoj braček," šepla osoba na druhej strane dverí.

„Páľ do riti," zavrčala som a šla späť do postele.

„Budem klopať dovtedy, kým mi neotvoríš," ozval sa sladkým hláskom.

„Tak si aj vyklop hánky, pre mňa za mňa. A nezabudni zobudiť tých dvoch, ale neotvorím ti," odvrkla som a úplne zaliezla do postele.

Naozaj začal vyklopkávať a ja som ho iba ignorovala, kým sa neozval matkin hlas.

„Čo ti šibe?! Zalez do izby!" zasyčala na neho dosť naštvane.

„Prepáč," začula som od neho.

„Žiadne prepáč! Je noc! Vypadni spať!" pošle ho späť do jeho izby.

Ostatok noci už bol pekne tichý.

Keď som ráno vyšla z izby, že sa pôjdem najesť, vedľa dverí ma čakal Natsukio. Schmatol ma a pritisol o stenu svojim telom.

„Prečo si mi neotvorila? Naštval som mamu za to, že si mi nepovolila vstup," šepol mi do ucha s jemným vrčaním v hlase. Jeho teplý dych som zacítila na pokožke na krku.

„Lebo si tam nevítaný," odvrkla som mu s odporom.

„Nebuď na mňa zlá," zavrnel a nosom mi prešiel po líci.

Pokúsila som sa ho kopnúť, ale tentoraz sa na to pripravil a zakliesnil mi nohu medzi svoje kolená. Nemala som priestor na hýbanie.

„Teraz mi iba tak neujdeš," ešte spokojnejšie zavrnel a nos vymenil za pery. Tými prešiel po mojej čeľusti.

„Pusti ma," zasyčala som a trhla sebou, aby som sa mu vymanila, ale držal ma príliš pevne.

„Nie. Tentoraz nie," pritisol si pery na moje líce v bozku.

Začala som sa vrtieť, aby ma pustil, alebo aspoň uvoľnil zovretie, že sa vykrútim. Nešlo to.

„Nehýb sa," zasyčal trochu netrpezlivo a chytil ma za zápästia.

„Začnem kričať," vyhrážala som sa mu.

„Spokojne. Začni. Párik je preč. Odišli pred pár minútami prejsť sa. Ja som povedal, že počkám na teba," vrnel a zároveň akoby vrčal.

Bola som mu vydaná na milosť. Nemala som už dostatok síl z toho vrtenia, aby som ho od seba odtisla. Bol silnejší ako ja.

„Pobozkaj ma," šepol a obtrel si pootvorené pery o moje.