(Ne)správna láska

Časť Deviata

Arian nadvihol obočie v otázke.

"Ty nevnímaš, ako sa k tebe správa, či ako sa na teba pozerá?" opýtal sa ma udivene. Zamračila som sa na neho. Pomaly sa mi vynorila spomienka spred pár hodín, kedy mi Natsukio vyznal lásku.

"Hádam nemáš na mysli to, že je do mňa zamilovaný?" šepla som potichu a pozerala pred seba.

"Áno, presne to mám na mysli. Avšak za jednu vec, by som mu mohol poďakovať," Arian teraz povedal niečo, čo ma dosť šokovalo.

"Prečo by si mu mal ďakovať? Teda skorej, za čo by si mu mal ďakovať?" neodpustila som si túto otázku na neho. Arian sa neveselo zasmeje.

"Tým, že sa ti vyznal, mi dodal odvahu, aby som ťa pobozkal a ukázal ti svoje pocity. I keď, za to, že sa ti vyznal by som mu najradšej vrazil," odpovedal mi na otázku. Zamrzla som na mieste. Za deň dve vyznania. Najprv od vlastného brata, ktorý sa objavil prakticky iba pred dňom a od Ariana, ktorého poznám hrozne dlho a pomohol mi. Moja myseľ mala blízko k výbuchu. Znenazdania som sa postavila a gitaru položila na miesto, kde som sedela.

"Ha? Čo sa deje? Kam ideš?" vyjavene na mňa pozeral, keď som si dávala na seba mikinu a ľahkú bundu."Idem domov," odvetila som sucho a schmatla ruksak.

"Tam bude Natsukio," hovoril neveriacky a v hlase mu bolo cítiť ľahké podráždenie.

"Tak sa zatvorím pred ním do izby," zamrmlala som predtým, než som zabuchla dverami na skúšobni a vypochodovala zo skúšobne. Hoci som povedala Arianovi, že idem domov, nemala som na to odvahu, aby som videla Natsukia. Znova som sa ocitla tam, kde predtým, než som vrazila do Ariana. Bezcieľne som sa túlala námestím, kým neodbilo sedem hodín večer.

"Ach, mala by som ísť domov," zamrmlala som si pre seba a ďalej kráčala mestom. Domov sa mi práve ísť nechcelo, tak som to zobrala najdlhšou cestou- cez park. O parku sa vždy hovorilo, že sú tam zlé partie a rôzne prepadnutia. Tú časť o zlých partiách som spoznala na vlastnej koži. Ocitla som sa medzi nimi, keď si moja mama našla nejakého priateľa. Kým som bola zamyslená, nevšimla som si, že ma prenasledovala a obkľúčila jedna partia. Dosť známa partia závislá na drogách a prepadoch kvôli peniazom.

"Ale! Nie je to Hachiko?!" skríkol jeden z vodcov. Práve ten, ktorý ma mal pod palcom, keď som bola medzi nimi. Zastala som a obzrela sa. Stáli okolo mňa vo voľnejšom kruhu. Zamračila som sa.

"Peniaze pri sebe nemám, tak vypadnite," zasyčala som na nich nevrlo. Ozývalo sa tiché pochechtávanie.

"Takto sa správa ku starým priateľom, Hachi?" podišiel ku mne ten chalan, ktorý ma spoznal ako prvý. Zazrela som po ňom. Vo mne sa začala zbierať podráždenosť z predošlých hodín.

"Vy nie ste a nikdy ste neboli moji priatelia. Ťahali ste ma iba ku dnu," zaujala som nepriateľský postoj. Chalan sa rozosmial.

"Tak sme neboli tvoji kamoši, hovoríš? Neochraňovali sme ťa pred bolesťou? Nepomáhali sme ti náhodou v problémoch? Dávaj si pozor na hubu, čo hovoríš, ty suka!" zavrčal na mňa cez stisnuté zuby a v ruke sa mu objavil otvárací nožík. Ozývali sa pokriky od deciek z bandy.