(Ne)správna láska

Časť Tridsiata

Zmizla akonáhle som sa otočila na neho. Pohľad mal zahmlený a jemne pootvorené ústa. Akoby sa pozeral niekam do diaľky, kde to ja neuvidím.

„Natsukio?" zamávala som mu pred očami. Strhol sa a až potom na mňa zaostril.

„Čo je?" znel kus nevrlo, kvôli čomu som sa na neho zamračila.

„Iba si bol mimo," objasnila som mu a hneď sa na protest mu otočila chrbtom.

„Nebodaj si o mňa robíš starosti," oprel sa o mňa a hlavu si položil na moje plece.

„Nerob si zbytočné ilúzie."

Tentoraz som ho ani nemusela striasť. Sám sa odtiahol a potom so mnou dlho neprehovoril. Ja sama som nemala potrebu komunikovať.

Jedenie špekačiek a iného jedla prešlo v tichu. Nikto sa ho nesnažil prelomiť. Napokon som po jedle oznámila, že idem späť do izby. Natsukio ma nasledoval.

„Asi mi nedovolíš byť u teba v izbe a potom spať u teba," nadhodil zľahka cestou do izieb.

„Sám si si odpovedal. Nie, nedovolím," znela som mrzuto, ale v duchu som sa pousmiala. Tento chalan má zlý vplyv na mňa, pomyslela som si pobavene.

„Hoci by si bola so mnou v bezpečí?" vyrovnal sa krokom na moju úroveň a naklonil sa ešte bližšie. Rozosmiala som sa, čo ho zarazilo. „Po prvý raz som ťa rozosmial..."

„Nemysli si o sebe veľa. Viac v bezpečí sa cítim za zatvorenými dverami," uškrnula som sa na neho. Ten mi úsmev opätoval.

„Trochu sa ti ani nedivím," ďalej vtipkoval.

„Ani by si sa nemal. Stále si jednou z príčin, prečo chcem mať zatvorené dvere," uškŕňala som sa.

„To nie je pekné," zaskučal so smiechom.

„Ani od teba veľa vecí nebolo pekných, tak si nesťažuj."

„A teda, aké sú tie iné príčiny, že zostaneš radšej sama zatvorená v izbe za zamknutými dverami?"

„Prvoradým si ty. Potom som nechcela, aby mi hocikto z vás iba tak chodil do izby, kedy sa mu zachce. Posledným sa stal Thomas."

Zastala som pred svojou izbou a pozrela na Natsukia, ktorý stál za mnou so šibalským úsmevom na perách.

„Ďalej so mnou nemusíš ísť," povedala som mu. Tento krát som mu pozerala priamo do očí. Mal ich tak veľmi podobné mojim.

„Naozaj nie?" zaškeril sa spokojne.

„Rozhodne nie. Vidíme sa zajtra, keď tak," kývla som mu a otvoril si dvere do izby.

„Keď povieš. Tak teda zajtra."

Zatvorila som dvere a zamkla ich. Hodila som sa na posteľ, konečne sama.