(Ne)správna láska

Časť Desiata

Keď výťah zastal, opatrne som z neho vystúpila a podišla ku dverám vedúcich do bytu, kde od včera býval aj Natsukio. Zastavila som pred dverami s kľúčmi v ruke. Po druhý raz som nechcela vojsť do bytu. Po prvý raz to bolo, keď si matka našla priateľa a ja som ich pristihla. Vtedy som to riešila tým, že som šla spávať ku Lise a Arianovi. Doma som sa zdržiavala, čo najmenej. Vytiahla som mobil, aby som skontrolovala, aký je čas. Bolo pred ôsmou. Celkom dlho sme sa zdržiavali s Lisou v parku. Keďže som začala byť zamyslená, ruka sa mi podvedome pohla a otvorila dvere. Zo zvyku som vošla do chodby, vyzula sa a prešla cez obývačku. Zrazu mi to došlo a rozbúšilo sa mi srdce.

"Hachiko?" ozvalo sa z gauča, keď som prešla popri. Natsukio. Nijako som neodpovedala, iba rovno zaliezla do svojej izby a potichu zatvorila dvere. Rozhodla som sa byť čo najtichšie v izbe. Nechala som naštartovať svoj laptop a zapojila slúchadlá. Zapla som si hudbu, ktorú zvyčajne počúvam, ale som ju aj rýchlo vypla. Z nejakej nechute som išla na Youtube a snorila po stránke, po rôznych pesničkách. Veľmi rýchlo som preklikávala a prechádzala z jednej na druhú. Napokon som to s hlasným povzdychom nechala pustené na nejakej pesničke, ktorú som vôbec nepoznala a nikdy ju nepočula, ani v rádiu. Vyvalila som sa na stoličke a zatvorila si oči. Snažila som sa nepremýšľať nad tým, čo sa dnes stalo. Avšak na perách som stále cítila Arianov bozk. Prešla som si prstami po perách. Bol to divný pocit. Prakticky to bol môj prvý bozk. Koľkokrát sa asi tak mohol Arian bozkávať? Pomyslela som si kúsok mrzuto. Zamrzelo ma, že pravdepodobne to nebol aj jeho prvý bozk. Však bol o tri roky starší, tak už musel mať viac báb, ako ja chalanov. Znova som si povzdychla a otvorila oči, že si prepnem na ďalšiu pesničku, keď som sa zastavila. Ako som mala zaklonenú hlavu, tak sa nado mňa naklonil Natsukio a len na mňa pozeral svojimi modrými očami. Takými podobnými mojim. Chmatom som sa otočila na stoličke, preč od neho, a strhla si slúchadlá, aby som ho vôbec počula.

"Č-čo tu robíš?!" zhúkla som po ňom prekvapene.

"Neozvala si sa mi, keď som na teba volal, tak som sa prišiel pozrieť, či ti niečo nie je," tváril sa úplne nevinne, že som mu mala chuť hodiť najbližšiu ťažkú knihu do ksichtu. Celý dej udalostí dnes sa stal najmä kvôli nemu!

"Je to tvoja vina," zasyčala som na neho nevrlo. V očiach sa mu zablysol smútok.

"Stále ten nepriateľský tón. To ma naozaj až toľko nenávidíš?" hovoril potichu a odvracal odo mňa pohľad do zeme. Potichu som zasyčala.

"A čo ak poviem znova áno?" vyskočila som zo stoličky a postavila sa mu zoči-voči, hoci som bola nižšia ako on.

"Povedz mi pádny dôvod na to ma nenávidieť," hovoril potichu a v hlase sa mu ozývalo jemné podráždenie.

"Niekedy nepotrebuješ dôvod na to, aby si človeka znenávidel. Stačí, ak sa ti postaví do cesty životom," odvrkla som mu nepriateľsky na odpoveď. Konečne mi pozrel rovno do očí a mračil sa.

"Vadí ti zistenie, že máš brata-dvojča?" neviem, kam mieril týmito otázkami, ale v tejto chváli mi to bolo jedno.
"Bolo by mi to naprosto ukradnuté, kebyže nelezieš všade za mnou a ešte k tomu si sa mi vyznal! Vieš, že je zakázaná láska súrodencov, tak čo ti to, sakra, zišlo na um?!" už som bola na pokraji zrútenie. Avšak hovorila som naďalej ticho , nekričala som, ale mala som veľmi blízko k tomu, aby som do neho začala húkať.