(Ne)správna láska

Časť Dvadsiata šiesta

„Nikdy," odvrátila som tvár, takže mi pobozkal líce. Skúsil to znova a ja som odvrátila znova tvár.

Takto sme sa naťahovali, kým ma nečakane neuhryzol do líca.

„Čo robíš...?!" udivene som sa na neho pozrela a on využil toho okamžiku. Neopätovala som mu bozk.

Naraz sa vo mne zdvihol hnev a zúrivosť z bozku. Uhryzla som ho do pery. Silno. Do krvi, lebo som zacítila železnú pachuť v mojich ústach.

„Au!" zaskučal a odtiahol sa. Využila som toho a odstrčila ho všetkou silou, ktorá sa vo mne nabrala od zlosti. Stratil rovnováhu a padol na zadok.

Svaly sa mi roztriasli od preťaženia. Natsukio na mňa udivene pozeral s krvácajúcou perou. Sťažka som dýchala a prebodávala ho pohľadom. Napokon som sa bez slova otočila na päte a zišla dole po schodoch.

Mala som šťastie, lebo akurát prišla matka s priateľom. Snáď prvýkrát som bola rada, že vidím vlastnú matku. Vďaka tomu si Natsukio znova nedovolí.

„Bré ránko. Dnes si dlho spala," zašvitorila matka nadšene. Thomas sa iba pousmial.

„Bré. Bola som iba unavená z týždňa," môj hlas bol plný úľavy.

„Och. Tak to sa konečne vyspíš," spľasla rukami nadšene.

„Možno," zamrmlala som si pre seba a spomenula si na to, ako v noci Natsukio klopal na moje dvere.

Napokon sa ešte ozvalo vŕzganie schodov, bolo mi jasné, že je to moje dvojča, ešte skôr než niečo povedal.

„Bré," znel mrzuto a hovoril potichu, ale dostatočne hlasno, aby ho bolo počuť.

„Bré ránko," švitorila mama ďalej. Pozrela som na ňu a videla, aká je plná energie. Trochu som sa v duchu pousmiala.

„Chcete ohriať vodu?" spýtal sa ma Thomas milo a pritom pozrel ešte na môjho brata. „Preboha, čo sa ti stalo s ústami?"

„To nič," odpoveď skoro až zavrčal.

Keď som presunula pohľad na neho, tak skoro som cítila menšiu satisfakciu, kvôli tomu ako mal napuchnutú peru. Už nekrvácala, len mu celkom opuchla.

„Rada by som, keby si nám ohrial vodu," zmenila som okamžite tému.

„Tak ja vám ju dám variť," neveriacky pokrútil hlavou Thomas.

Videla som ho ako vytiahol hrniec a zrazu aj dvojplatničku na zástrčku. To je tu aj elektrika? Pomyslela som si udivene. Až keď dvojplatničku niekde zapojil, tak som mala odpoveď na svoju otázku.

Radšej som sa otočila a šla hľadať hrnček. Prehľadávala som skrinky, kým mi matka nedala ruky na plecia a nespýtala sa: „Čo hľadáš, moja?"

„Nejaký hrnček na čaj," odpovedala som úplne pokojne, čo ma prekvapilo.

„Ach, tie sú tu," otočila sa na opačnú stranu a z dolnej skrinky vytiahla hrnček.

„A čaj tu máme? Ešte by bol dobrý k tomu cukor," poznamenala som stále pokojne, dokonca sa slabo usmiala.

„Pravdaže Hachi," prikývla mama naradostene. Bolo mi zvláštne sa k nej takto milo správať, keď som doteraz do nej vždy brechala.

Nachystala mi ovocný čaj a vedľa hrnčeka mi postavila celé balenie cukru s lyžičkou.

„Spravíš aj mne čaj?" podišiel ku mne Natsukio. Znel ako porazený pes.

„Stačí ti ovocný?" trochu ma tón jeho hlasu ubezpečil, že mi už od neho nič hroziť nebude. Nateraz.

„Uhm," prikývol a vytiahol si sám hrnček zo skrinky. Hodila som nám obidvom vrecúško čaju do hrnčekov.

„Chceš aj cukor?" zamrmlala som, kým som si ja dávala cukor do svojho pripravovaného nápoja.

„Asi hej. Daj mi tam jednu lyžičku," mávol rukou a postával pri mne.

Nasypala som mu cukor do hrnčeka a pri tom letmo na neho pozrela. Udivilo ma, ako napäto stál, ale pohľad mal upretý mimo môjho zorného poľa. Trochu mi dokonca zavadzal vo výhľade.

„Deje sa niečo?" šepla som mu a tvárila sa, že odkladám veci. Matka sa motala na druhej strane miestnosti.

Natsukio na mňa prekvapene pozrel.

„Ach, nič dôležité," natiahol ruku, že ma potľapká po pleci, ale napokon sa stiahol.

„Fajn," kývla som akurát vo chvíli, keď sa Thomas ozval: „Voda je pripravená."

„Dobre," odpovedala som mu a odniesla hrnčeky k nemu, nech on ich zaleje.

„Nech sa páči," usmial sa na mňa, keď nalial vodu.

„Vďaka," zamrmlala som a odišla.

Podávala som hrnček Natsukiovi, ale ten ma nevnímal. Zazeral na osobu za mnou.

„Na," strčila som mu čaj skoro do tváre, aby si ma konečne všimol.

„Ach, ďakujem," trhlo ním a šokovane zažmurkal. Zobral si hrnček odo mňa a ja som odpochodovala ku gauču, kde som sa naň hodila. Dala som si kolená pod bradu a odchlipkávala si z čaju. Po chvíli sa ku mne pridal brat, tak sme potichu sŕkali svoje horúce nápoje.

„Čo ste tu tak potichu?" sadla si medzi nás matka. Stále mala na tvári široký úsmev. Odtiahla som sa, lebo som začínala byť mrzutá z ich spoločnosti.

„Och, nie ste hladní?" nadšene spľasla rukami a pozrela z jedného na druhého.

„Trochu," zabrblal si popod nos Natsukio. Hneď na to presunula pohľad na mňa. Radšej som iba mykla ramenami.

„Tak vám niečo pripravím," vyskočila na rovné nohy, plná energie a presunula sa ku kuchynskej linke.

„Otravná," začula som od Natsukia. Potichu som vyprskla do smiechu.

„A ty si sa konečne usmiala," šepol tiež kus s úsmevom.

„Iba to bolo smiešne presné," zamrmlala som a pousmiala sa.

„I tak znieš a vyzeráš krajšie, keď sa smeješ," zložil mi poklonu.

„Keď myslíš," to som zatiahla ironicky a pokrčila plecami.

Potom znova nastalo ticho medzi nami. Práve v tú chvíľu nám matka strčila pod nos taniere s jedlom. Pokrájaná paradajka, paprika a kolieska salámy so syrom bola pekná obloha k žemli.

Poďakovala som potichu. To isté som začula od Natsukia a obidvaja sme si zobrali taniere od nej.

Keď som sa na to pozrela, tak sa vo mne prebudil hlad. Začala som pomaly jesť.

„Som rada, že vám chutí," tá čakala, kým začneme jesť, aby sa presvedčila, že to pripravila dobre. Hoci takéto niečo nejde pokaziť. Potom sa otočila a niečo začala diskutovať s Thomasom, čo som už nepočúvala.

„Nechceš papriku?" rovnako som si nevšimla, že sa ku mne prisunul brat. Nemala som sa už kam odtianuť.

„Nemáš rád papriku?" nadvihla som udivene obočie. Aké to prekvapenie!

„Som na ňu alergický," pokrútil hlavou. Zaujímavé odhalenie.

„Tak daj," siahla som mu do taniera a zobrala papriku. „Ale mal by si to povedať matke, na čo si alergický."

„Musím?" zatváril sa nie práve nadšene.

„Hej, musíš. Aby ti nedala niečo z čoho dostaneš alergickú reakciu a budeme ťa musieť zachraňovať. To je pre mňa problém navyše, tak jej to radšej povedz," vysvetlila som mu to trochu netrpezlivo.

„Aha. Tak dobre," prikývol mi na to a hneď sa vybral za matkou.

Ja som rýchlo dojedla a dopila čaj, odložila riad na kuchynskú linku a odišla na poschodie. Ešte stále sa Natsukio rozprával s matkou, ale Thomas niekam zmizol.

Ako som vyšla schody, narazila som do neho.