(Ne)správna láska

Časť Dvadsiata siedma

„Si v pohode?" zareagoval rýchlo a chytil ma za plecia, aby som náhodou nespadla dole schodmi.

„Hej, prepáč. Nevidela som ťa," pokrútila som hlavou.

„V poriadku. Môžeš to vždy odčiniť," šepol Thomas potichu až ma zamrazilo.

A po druhýkrát za dnešný deň som sa ocitla pritisnutá k stene. Thomas ako dospelý chlap bol silnejší, než Natsukio, ktorý stále rástol.

„Pusť ma," zasyčala som naštvane.

„Prečo by som mal? Vieš, zapáčila si sa mi viac než tvoja matka, keď som ťa uvidel," bol dotieravejší než Natsukio. Snažila som sa pohnúť, ale zafixoval ma svojim telom a zamedzil mi všetok pohyb. Mohla som jedine kričať. V tom mi ale bránila moja hrdosť. Chcela som ho „poraziť" sama. Nespoliehať sa už na nikoho.

„Úchylák," zavrčala som a bojovala s ním, i keď ma začali opúšťať sily.

„Nenamietam," zacítila som jeho dych na krku a zachvela som sa od strachu. „Vidíš, sama to chceš, keď sa tak chveješ."

„Pusť ma," snažila som sa brániť aspoň slovne.

„Nepustím," skoro sa mi až vysmieval a užíval si toho odporu, ktorý slabol.

„Povedala, že ju máš pustiť," ozval sa niekto iný. Natsukio.

„Čo ty tu chceš?" zasyčal naštvane Thomas.

„Prišiel som za svojou sestričkou," zatiahol prehnane sladko a falošne. Vytrhol ma z Thomasovho zovretia a pritisol si ma k sebe do náručia. Po prvý raz som zacítila u neho bezpečie.

„Ts," Thomas sa radšej otočil a dole schodmi naštvane dupal. Začula som, ako si Natsukio vydýchol.

„Si v poriadku?" šepol mi a stále ma držal v náručí.

„Fyzicky hej. Psychicky som si nie istá," zadrhával sa mi hlas.

„Pšt, to je dobré," pohladil ma po vlasoch.

„Ty si vedel, že by mohol ísť po mne, že?" pozrela som na neho. Neurčito mykol ramenami.

„Mal som také podozrenie, podľa toho, ako na teba hľadel. Ale nemyslel som si, žeby ťa naozaj napadol, najmä nie v blízkosti matky," rukou mi prešiel po vlasoch. Začínal byť nervózny. Odstúpila som od neho.

„Tak ďakujem," šepla som potichu a otočila sa k svojej izbe.

„Nemám radšej ti byť na blízku?" zastavil ma otázkou. Otočila som sa a slabo sa usmiala.

„Teraz chcem byť sama. Zamknem sa v izbe a budem v bezpečí," odvetila som tíško. Chvíľu Natsukio váhal, potom chápavo prikývol.

„Keby niečo, zakrič na mňa. Budem stále v chate," ako to povedal, zišiel dole po schodoch.

Rýchlo som zašla do izby, zatvorila a zamkla za sebou. Hodila som sa na posteľ a dala si vankúš na tvár.

Takto som zostala možno pár minút, možno pár hodín. Nevedela som. Proste som iba ležala a nič nerobila. Hlavou mi prebiehali rôzne scenáre a myšlienky, čo by sa stalo, keby Natsukio nezasiahol.