(Ne)správna láska

Časť Dvadsiata tretia

Ani som sa nenazdala a zobudila som sa ráno na budík. Pretrela som si mrzuto oči a vstala. Čo najrýchlejšie som sa pripravila a vypadla preč z bytu, aby ma Natsukio nestihol dobehnúť.

Vydýchla som úľavou, keď som uvidela Lisu stojacu pred mojim vchodom.

„Dnes ti to trvalo," poznamenala s úsmevom.

„A to som sa dnes ponáhľala. Asi si prišla príliš skoro," oponovala som jej, ale úsmev oplatila.

„Asi," mykla plecom a potichu sa zachichotala. To mi pripomenulo večer, než som zaspala.

„Gah," povzdychla som si a vrátila sa tým k mrzutosti. Lisa si to okamžite všimla.

„Stalo sa niečo?" spýtala sa ustarostene.

„Hej. Ale ako, nie je to nič nezvyčajné," mávla som rukou. „Iba ma štve, keď si matka donesie toho chlapa do bytu."

„Ach tak," vzdychla Lisa. „To sa ti nedivím."

„Uhm," zamrmlala som. To boli posledné slová, ktoré sme prehodili, kým sme šli do školy.

Aj dnes počas celého vyučovania som cítila Natsukiov pohľad na sebe. Vedela som, že sa celý čas mračí, lebo k nemu poriadne nikto nedošiel. A ak áno, zachytila som, že sa ho pýtali na to, čo mu je.

„To, ako cítim neustále jeho pohľad, ma začína štvať," povedala mi Lisa cestou ku skrinkám. V tom hluku som ju ledva rozumela.

„Ďakujem, že si sa konečne vžila do mojej kože," zamrmlala som jej bližšie k uchu. Pozrela na mňa a ten pohľad vravel úplne za všetko. Ospravedlňovala sa mi, že mi hneď zo začiatku neporozumela. Mávala som rukou, nech si z toho nič nerobí, keď ma niekto schmatol za rameno. Kým som stihla vôbec zareagovať, ozvalo sa tresnutie tela o skrinky.

„Oh, soráč," odvrkla Lisa mrzuto. Zažmurkala som, aby sa mi rozjasnil zrak, ktorý sa mi úplne rozostrel. Uvidela som Lisu držiacu Natsukia pod krkom a toho rozcapeného na kovovej skrinke.

„Nie som si istý, či ti to prepáčim," zavtipkoval priškrtene.

„To mi je kus jedno," pustila ho pomaly. Ten sa rozkašľal a šúchal si krk.

„Lisa," zamrmlala som.

„Prepáč, telo sa mi pohlo samé od seba," šepla a mračila sa na moje dvojča.

„Um, v pohode," prikývla som a otočila sa preč od brata. Lisa ma nasledovala.

„Hachiko!" zvolal na mňa. Zastala som, ale neotočila sa.

„Nechaj ma na pokoji," zamrmlala som a pokračovala ďalej.

Lisa po celý čas mlčala a nasledovala ma ako môj tieň.

Chcela som zamieriť domov, že si odložím veci, ale Lisa ma stiahla na cestu k nim domov. Už som sa chcela spýtať, čo je.

„Nechceš si zahrať nejakú hru u mňa? Aj tak až večer budete mať skúšku, nie?" vyzerala rozrušene. Povzdychla som si, zdvihla kútiky úst do ledajakého úsmevu a prikývla.

„Dobre. Zahráme si hru."

U nich doma Lisa zapla hru, ktorú sme už hrali počas víkendu. Mlčanie zostávalo aj počas hry, ale cítila som, že Lisa je napätá. Odložila som ovládač.

„Tak, čo sa deje Lisa?" otočila som sa na ňu, aby som videla všetky jej reakcie.

„Začínam mať problém s Natsukiom," zapýrila sa a pozrela na mňa veľmi hanblivo.

„Aký problém?" nadvihla som obočie.

„Ech, výzorovo sa mi páči, možno keby za tebou toľko nelezie. A keby sa správa inak, než ako magor," prehrabne si vlasy, kým na tvári jej stále prevláda silný rumenec.

„Inak povedané, páči sa ti iba jeho výzor?" mala som pocit, že napínam všetky možné svaly na tvári, len tým, že obočie som mala skoro až pri korienkoch vlasov.

„Počkaj! Zase sa mi až tak nepáči!" rýchlo ma zastavila. Prišlo mi to tak, akoby mala výčitky svedomia, že sa jej pravdepodobne zapáčil Natsukio, ale ja s ním mám problémy, tak mi ich nechce pridávať.

„Ako myslíš," myknem plecami a tvárim sa už nezaujato, hoci ma veľmi zaujímavo, akú veľkú náklonnosť k nemu začína pociťovať.

„Zvládneš tú chatu sama? Nechceš sa vyhovoriť a zostať na víkend u nás?" rýchlo zmenila tému a použila všetku ustaranosť, ktorú len mohla do týchto dvoch otázok.

„Ale hej," mávla som rukou, že ju tým odbijem, keďže ma tá chata vôbec nezaujímala, i keď trápila. Nechcela som si to priznať.

„Nejako to dám."

„Si si istá?" stále sa starala o mňa. Povzdychla som si a pousmiala sa.

„Hej," odbila som ju už úplne.

Hoci mi zo začiatku nechcela veriť a mračila sa na mňa, ale ja som jej dala najavo, že sa o tom rozhodne nebudem baviť. Snažila som sa udržať obavy a tomu podobné pocity na uzde. Nesmela ma vyviesť z miery ani samotná Lisa, či Arian.

Začala som Lise odmietať odpovedať na to, či to zvládnem na chate cez víkend. Hovorila som jej, že to nie je problém. Že to nič nie je. Hoci skôr šlo o to, aby som seba presvedčila, že to bude dobré. Lisa to narúšala a robila mi trhliny v ovládaní pocitov.

Potom ostatok týždňa sa krútil vo víre školy, skúšok kapely a vyhýbania sa Natsukiovi. Kým nenadišiel deň D. V piatok po škole som mala chuť ísť sa skryť ku Lise domov. Ale zároveň som mala určitú hrdosť, ktorá mi nedovoľovala niečo také spraviť.

Vystretá a so zdvihnutou hlavou som došla domov, kde mama už pobehovala a v zhone balila veci. Natsukia som letmo zazrela, ako sedí na gauči s ruksakom položeným na stehnách.

„No, konečne si sa rozhodla dôjsť," poznamenala matka, keď ma zbadala. „Pohni si. Ideš neskoro. Choď sa pobaliť, inak ťa pobalím ja."

„Ani to neskúšaj!" odvrkla som a šla do izby. Rozhodla som sa, že jej to ešte sťažím a dám si na čas. Chcela som byť pánom situácie. Lenže som si veľmi nepomohla. Ledva po polhodine mi dvere rozrazila matka.

„Už si sa pobalila? Kvôli tebe nás môj priateľ dlho čaká," založila si ruky na hrudi.

„Ešte nie," pokrútila som hlavou a do tašky som si naďalej pomaly ukladala veci.

„Tak si pohni. O desať minút odchádzame," zasyčala a zatresla za sebou dvere.

„A keby nie?" šepla som si pre seba. Ale stihla som sa pobaliť, než prišla matka znova pre mňa a vyhnala ma z izby.

Dole nás čakal matkin priateľ pri aute.

„Prepáč, že meškáme," usmiala sa na neho sladko, následne pozrela na mňa a jej výraz sa okamžite zmenil. Zazerala hnusne po mne. „Hachi otáľala než prišla domov."

„To je v poriadku," mávol rukou a pobozkal ju na líce. Potom pozrel po nás dvoch a usmial sa: „Ešte som sa nestihol predstaviť, že? Však ste sa tu len pred chvíľou objavili. Volám sa Thomas."

Nastavil ruku na potrasenie. Iba som mu ňou rýchlo potriasla a to isté spravil aj Natsukio.

„Takže, ako? Hachi?" ukázal na mňa. Mykla som ramenami, že nezáujem.

„Áno. To je Hachiko," chytila sa však toho moja matka. „A to je jej dvojča, Natsukio."

„Hachiko? Ako ten film Hačikó?" začal sa zaujímať Thomas.

„No..." začala matka, ale okamžite som ju prerušila namrzene:

„Nie."

Odvrkla som to tak tvrdo, že matka s Natsukiom na mňa udivene pozreli. Zazrela som po nej, že nech to ani neskúša rozvíjať ďalej. Preglgla, ale mlčala.

„Tak to, aby sme vyrazili," trápne ticho prerušil Thomas, ktorý nás nahnal do auta.