(Ne)správna láska

Časť Tridsiata tretia

"Zaujímavé."

"Veru. Bolo to zaujímavé, keď som ju pristihol, ako sa bozkáva s dievčaťom, " tón jeho hlasu sa niesol v bolesti.

"Och," vydralo sa zo mňa. "To som neočakávala."

Zasmial sa neveselo.

"To niekto. Vtedy mi vysvetlila, že je na dievčatá a chlapci ju nikdy nepriťahovali. Napokon sa so mnou skamarátila. Bola úžasná kamarátka. Aspoň to."

"Za toto mi ťa je kus ľúto."

"V pohode. Dostal som sa cez to. Teda, aspoň si to myslím. Bolo to dávno celkom, ale ešte doteraz to zabolí kus," toto som už ledva počula cez dvere, ako ticho hovoril.

Nevedela som, čo ďalej povedať, tak som mlčala. Na jeho strane tiež nastalo ticho.

"Možno som ťa naozaj príliš rýchlo odpísala," vyslovila som svoje myšlienky trochu hlasnejšie. Lenže nemyslela som si, že to začuje cez dvere.

"Naozaj? Už budeš teraz na mňa milšia, keď vieš, čo som zač?" zrazu znel veľmi nadšene na to, ako pred chvíľou skoro až plakal.

"Nič som nepovedala. Beriem to späť," zasmiala som sa.

"Však nerób. Buď konečne na svojho brata milá," urazil sa, čo ma ešte viac rozosmialo.

"Prečo by som mala? Nie každí súrodenci sa znesú, tak ako napríklad Arian s Lisou."

Postavila som sa a obrátila sa k dverám tvárou. Zhlboka som sa nadýchla.

"Ale zase nemusíš byť taká harpja."

Odomkla som dvere a otvorila ich. Skoro sa mi Natsukio prevalil na nohy, ako som mu odstránila oporu pre chrbát. Vyvrátil hlavu dozadu a uškrnul sa.

"Aha, kto vyšiel z myšej diery."

"Nezvykaj si. Takéto niečo nebude často," úškrn som mu opätovala.

"Však som ňou aj poctený," postavil sa predo mňa. "Že si to vyžaduje aj objatie. No nie?"

"Veru nie. Ešte stále ti nedôverujem natoľko," založila som si ruky na hrudi a pokrútila hlavou. Jeho paže klesli späť ku telu.

"Raz ťa na to nahovorím," žmurkol na mňa.

"To budem dávno po smrti," mávla som rukou.

"Nerob," začal sa smiať.

"Prečo by som nemala? Zabrániš mi v tom?"

"To asi nie."

V mojom vnútri sa rozlial príjemný hrejivý pocit, ako sme sa doťahovali. Pravdepodobne som potrebovala niekoho iného, okrem Lisy s kým by som sa kamarátsky naťahovala. Ako Lisa je úžasná kamarátka, ale myslím, že takýto príjemný súrodenecký vzťah bolo to, čo mi chýbalo. A Natsukio sa v tom objavil.

"Už žiadne drzosti," upozornila som ho s úsmevom.

"Neviem, o čom hovoríš," nahodil nevinný úsmev.

"Ale vieš."

"Keď myslíš."

Potom sme mlčky stáli a pozerali na seba. Prvý sa ozval on:

"Díky za pokec. Už pôjdem."

"Jasné," prikývla som. "Tak možno nabudúce."

Rovnako tak, obidvaja sme si nemohli odpustiť podpichovanie toho druhého. Asi sme fakt boli dvojičky.

"To aby som chodil častejšie skúšať tvoje dvere."

"Vypadni už," vyháňala som ho s úškrnom.

"Hej, hej," kývol mi hlavou a zaliezol do svojej izby.

Zatvorila som svoje dvere a znova sa zamkla. Kto by očakával takýto vývoj na chate?