(Ne)správna láska

Časť Dvadsiata štvrtá

Cesta trvala celkom dlho, že som stihla aj zaspať so slúchatkami v ušiach. Bola som unavená z celého týždňa.

„Hachi, vstávaj. Sme na mieste," zacítila som, že mnou niekto triasol. Zaskučala som a schúlila sa viac.

„No ták, Hachi," ďalej mnou triasol. Prebudila som sa natoľko, že som vedela, kto mnou trasie. Zamrmlala som odmietavo.

„Pobozkám ťa, ak nevstaneš," začal sa mi sladkým hlasom vyhrážať. Okamžite som otvorila oči a bola prebudená ako po vypití troch energeťákov za sebou.

„To ani neskúšaj!" zavrčala som na neho. Usmieval sa potmehúdsky a veľmi potešene.

„Škoda, že si vstala. Chcel som ťa pobozkať," hoci sa usmieval spokojne, snažil sa zatiahnuť sklamane hlas.

„Na to ani nemysli," namosúrene som vystúpila z auta.

Vtedy som zbadala chatu, pred ktorou sme zastavili. Bola celkom veľká a vyzerala, že má minimálne v sebe štyri izby.

Podišiel ku mne Natsukio a zatlačil mi zospodu na bradu, aby som zatvorila ústa.

„Nemyslel som si, že dokážeš byť niečím prekvapená," uťahoval si zo mňa. Zamračila som sa a zazrela po ňom.

„Toho nevieš o mne ešte veľa," odvrkla som.

„Doneste si tašky z kufru! Väčšinu vecí sme už poodnášali," zakričala matka od dverí a zamávala nám.

Rýchlo som spravila, čo nám kázala a ako stíhačka som vbehla do chaty so svojou cestovnou taškou.

Ešte viac ma prekvapil vnútrajšok. Vôbec to tam nebolo cítiť zatuchnutosťou, ako by človek očakával od ledva obývanej víkendovej chaty.

„Chceš sama izbu alebo ti nevadí, žeby si mala spoločnú izbu s bratom?" spýtal sa ma Thomas hneď ako som vošla do chaty, kde ju tvorila otvorená miestnosť s kuchynkou a sedačkami do štvorca so stolíkom uprostred.

„Sama," vyhŕkla som okamžite bez rozmýšľania.

„Škoda. Ja som chcel izbu s tebou," zavrnel Natsukio za mnou a prehodil si ruku okolo mojich pliec. Lakťom som ho udrela medzi rebrá a striasla jeho ruku zo seba.

„Máš smolu," odtiahla som sa od neho na dobré dva metre.

„Je tu dostatok izieb, tak sa netreba báť," rýchlo do toho zasiahol matkin priateľ. „Môžete si ich rozdeliť, keď vyjdete hore schodmi."

Ukázal na jednoduché schody, ktoré vyzerali skôr ako rebrík. Neváhala som, vybehla po schodoch a vliezla do prvej izby, ktorú som uvidela. V strede, čelom ku stene, bola posteľ na spôsob malej manželskej. Oproti obyčajná drevená skriňa, ktorá sa dala zatvárať.

„Fúha, tu by sa naozaj zmestili dvaja," neprestával ma prenasledovať. Zhodila som tašku na posteľ a otočila sa k nemu tvárou so založenými rukami na hrudi.

Bol príliš blízko, že som musela o krok ustúpiť.

„Pre teba tu miesto nie je," prebodávala som ho pohľadom.

„Myslím si, že je tu miesta viac ako dosť," naklonil sa ku mne so spokojným úsmevom. Tentoraz neustúpim.

„Oh, to teda nie. Táto miestnosť rozhodne nie je dostatočne veľká pre dvoch," odvrkla som. On ukáže prstom za mňa.

„Tá posteľ mi pripadá dostatočne veľká pre nás oboch. A dobrých ľudí sa všade veľa zmestí," snažil sa ma zvádzať ďalej. Zatlačila som ho do hrude, že ho napokon aj násilím odtlačím.

„Ty nie si dobrý človek," zavrčala som. Asi som aj trafila citlivé miesto, lebo sa zamračil a schytil mi zápästia, čím si ma pritiahol úplne na telo.

„Nehovor o mne niečo, čo oľutuješ neskôr, lebo ma nepoznáš," zavrčal mi priamo do tváre. Kus ma vystrašil, ale snažil som sa to nedať najavo a naďalej ho prebodávať pohľadom.

„Neboj. Po tomto víkende zmeníš názor," kútiky vykrútil do úsmevu, pričom to vyzeralo zlovestne.

„O tom pochybujem," vyprskla som nasrdene ako mačka.

„To uvidíme," prešiel do šepotu a jemne mi vtisol pusu na čelo. Lenže znova spravil chybu tým, že si ma pritiahol k sebe. Koleno vyletelo dohora a zasiahlo svoj cieľ. Natsukio sa zosunul dole.

„Suka," zaskučal.

„Nedotýkaj sa ma," odvetila som chladne. „Už som ťa raz upozornila."

Zobrala som batoh, vypochodovala z izby, pričom som za sebou dvere zabuchla.

Vybrala som si druhú izbu, krížom od tej prvej, v ktorej som bola predtým. Tam som sa zatvorila a zamkla, aby nikto nemohol vojsť bez môjho povolenia.

O nejakú hodinu sa ozvalo klopanie. Ležala som rozvalená na posteli a pozerala na strop. Počúvala som hudbu, lebo som nevedela, čo so sebou.